O lienke, ktorá mala o bodku menej

Na lúke kúsok za mestom stála dedinka lienok. Jedna rodinka bývala pod fialovými zvončekmi, ďalšia neďaleko vlčích makov, tretia pod nevädzou. Uprostred lúky rástlo niekoľko sedmokrások – tam sa zabývala lienka Helenka s rodičmi a bračekom.

Lienka Helenka bola veselá a kamarátska, celá dedinka ju mala rada. Okrem toho rada strážila bábätká lienok, keď ich rodičia leteli zohnať niečo pod zub. Pomáhala udržiavať dedinu v poriadku a dávala pozor, či neletí nejaký vták, ktorý by si chcel na lienkach pochutnať.

Bola však jedna vec, ktorá Helenku trápila. Zatiaľ čo všetky ostatné lienky mali na červených krovkách po sedem bodiek, Helenka ich mala len šesť. Ako malá si z toho nič nerobila. Lienky totiž zrkadlá veľmi nepoužívajú, vidia sa azda len v odraze na vodnej hladine. Navyše, kto by si prezeral vlastný chrbátik?

Ale len čo začala Helenka chodiť do škôlky a neskôr do školy, zakaždým sa našiel niekto, kto jej tú chýbajúcu bodku pripomenul. Niektoré lienky sa len zvedavo pýtali, prečo má iba šesť bodiek. Iné sa jej rovno vysmievali:

„Ha ha ha, tá naša Helenka nie je lienka sedembodková, ale šesťbodková! Lienka šesťbodková, lienka šesťbodková!“ Helenka z toho bývala celé dni smutná a nemala chuť hrať sa s nikým. Ani s tými kamarátmi, ktorí jej bodky nepočítali.

Raz si z nej ostatní uťahovali na školskej čistinke tak škaredo, až sa rozplakala a utiekla preč. Posadila sa pod hríbik vo vysokej tráve na okraji lesa. Z očí jej stekali slzičky ľútosti a hnevu. Ona za to predsa nemôže, že sa narodila len so šiestimi bodkami. Ale keď jej to stále tak pripomínajú, musí s tým niečo urobiť.

Ako sa tak rozhliadala, všimla si bahnitú mláku po výdatnom lejaku z predchádzajúceho dňa.

„Však uvidíte, akú si urobím krásnu siedmu bodku!“ povedala si Helenka, pricupkala…