V domčeku v malej dedine blízko mestečka bývali ocko a mamka spolu s ich dcérkou. Od svitu do mrku obaja ťažko pracovali na poli. No a keď prišli večer domov, miesto zaslúženého odpočinku ich zakaždým vítal neporiadok. Dievčatko bolo totiž veľmi nedbanlivé a rodičom v ničom nepomáhalo. Stále len robilo napriek a všetko, o čo ju mamka s ockom požiadali, spravilo naopak.
„Čo si len počneme? Teraz ešte vládzeme, ale čo potom, keď zostarneme? Kto sa o nás postará?“ neraz horekovala mamka.
„A o ňu? Kto sa postará o naše dievčatko?“ robil si starosti ocko.
Boli to vskutku dobrí rodičia a na ich dcérke im nesmierne záležalo. No nevedeli si s ňou dať rady. Nebolo jej pomoci – nezaberal krik ani prosby. A dievčatko nielenže s ničím nepomáhalo a bolo neporiadne, ale bolo ešte aj drzé a rodičom odvrkovalo.
„Ja vás nepotrebujem. Odsťahujem sa niekam inam,“ vyhrážalo sa podchvíľou.
Keď nedosiahlo to, čo chcelo, schytilo prvé, čo bolo poruke, a šmarilo to o zem. Alebo niekedy od zlosti kopalo do svojich hračiek.
„Kde sa len tá zlosť v nej berie?“ chytala sa za hlavu zúfalá mamka.
„Keď ju chytím, tak...“ začal s vyhrážkami ocko. Ale dcérke nikdy neublížil, pretože napriek všetkému ju mal veľmi rád.
No jedného večera sa malo všetko zmeniť…
Tak ako obyčajne, dievčatko začalo po večeri trucovať. Najskôr žiadalo ďalšiu rozprávku, potom si zase nechcelo ísť umyť zuby a uložiť sa do postele. No nakoniec sa mamke predsa len podarilo dcérku uspať.
„Ach, som taká uťahaná. A ešte musím ísť poumývať tú kopu riadov,“ povzdychla si. Dcérku, ktorá už pokojne spala, pohladila a pobozkala na čelo. Láskyplne sa na ňu zadívala a usmiala sa. „Kiežby si vedela, ako ťa s ockom ľúbime,“ zašepkala a odišla do kuchyne.
A dievčatku sa už…