O nevďačnom tigrovi

Keď sa raz tiger prechádzal po lese, prihodila sa mu nešťastná vec. Po tom, ako zle stúpil, stratil rovnováhu a zrútil sa do hlbokej priepasti. Márne sa pokúšal vyskočiť von, vyliezť či vyškriabať sa po stenách jamy, nič mu to nebolo platné. Priepasť bola príliš hlboká a strmá. Tiger začal volať o pomoc, ale nik neprichádzal. Volal, kričal, až dočista zachrípol, no ani to nepomohlo. Prešla celá noc, svitlo ráno, a vysilený, zachrípnutý tiger bol už úplne vyhladovaný a v bruchu mu hlasno škvŕkalo. Nič sa však nedalo robiť. Plný beznádeje si ľahol na dno jamy a zmieril sa s osudom.

Vtom začul prichádzajúce kroky. Hneď vyskočil na rovné nohy a zvolal: „Pomoc! Pomôžte mi!“

„Kto je to?“ Nad okrajom priepasti sa zjavila ľudská tvár, hneď však vystrašene zmizla. „Veď to je tiger!“

„Neutekaj, človek,“ úpenlivo ho prosil nešťastný tiger, „prosím ťa, pomôž mi, zachráň ma. Neublížim ti!“

„Je mi to ľúto, tiger,“ zavolal mu naspäť človek. „Mrzí ma, čo sa ti stalo, ale jednoducho ti nemôžem veriť. Keby som ti pomohol von, určite ma zožerieš.“

„Človeče, prisahám, že ti neskrivím ani jediný vlas na hlave!“ sľuboval tiger. „Budem ti naveky zaviazaný, naozaj!“

Človek sa nakoniec nad úbohým tigrom zľutoval. Pritiahol neďaleký spadnutý strom a postrčil ho smerom do priepasti. Po jeho kmeni sa tak tiger dokázal vyšplhať z jamy von. No len čo bol tiger na slobode a zbadal pred sebou bezbranného človeka, odrazu sa mu začali zbiehať sliny, a opäť si uvedomil, aký je vyhladovaný. Neváhal teda – a hneď na človeka skočil, pripravený ho zožrať.

„Čo to má znamenať?“ kričal človek, metal sa a snažil sa ujsť z tigrovho mocného zovretia. „Veď si prisahal, že mi neublížiš! Nemáš v sebe ani kúsok vďačnosti?“

„Som hladný,“ odvrkol mu tiger. „Nezaujímajú ma teraz nejaké reči o vďačnosti,“ a vyceril…