Pán Tvardovský

V dávnych časoch žil v meste nazývanom Krakov vážený šľachtic. Volal sa Ján Tvardovský a nikto mu nepovedal inak než pán Tvardovský. Bol veľmi sčítaný a miloval knihy aj vedu. Musel mať každú knihu, o ktorej sa dopočul. Zaujímalo ho snáď všetko, ale obľúbil si predovšetkým alchýmiu a všelijaké kúzla. Hoci vedel, že kúzla existujú len v rozprávkach, ich svet ho nesmierne lákal.

Jedného dňa sedel pán Tvardovský, ako obyčajne, vo svojej knižnici. Nemohol sa dočkať, kedy sa začíta do novej knihy o zaklínadlách a čarovných formulkách. Len tak skusmo prečítal nahlas, slovo po slove, jedno zo zaklínadiel, ktoré v knihe našiel.

Tu sa zrazu z ničoho nič uprostred miestnosti zjavila vysoká štíhla postava. Mala kopytá namiesto nôh, dlhé pazúry a na hlave malé rožky. Keď sa usmiala, odhalila dva rady ostrých zubov. Bol to sám diabol.

„Čím vám môžem poslúžiť, pán Tvardovský?“ opýtal sa diabol.

Pán Tvardovský sa na okamih nezmohol ani na slovo. Až keď pochopil, že mu diabol neublíži, osmelil sa:

„Ani neviete, ako rád by som sa naučil ovládať kúzla! Tak, aby naozaj fungovali!“

Diabol sa opäť pousmial. „Ale to je predsa maličkosť, vzácny pane. Mám len jednu podmienku, celkom nepatrnú.“ Vysvetlil mu, že všetky jeho želania splní, ak mu upíše svoju dušu.

Pán Tvardovský však nebol hlupák a veľmi dobre vedel, čo by to znamenalo. Taká zmluva by naveky uväznila jeho dušu v pekle. Rozhodol sa preto diabla preľstiť:

„Vaša ponuka je skutočne veľmi lákavá. Onedlho sa chystám podniknúť púť do Ríma. Len čo tam dorazím, moja duša bude vaša.“

Diabol bez mihnutia oka súhlasil. Obe strany podpísali zmluvu – pán Tvardovský ju dokonca potvrdil vlastnou krvou, ako sa sluší a patrí. Od tej chvíle bol diabol povinný zariadiť, aby každé jeho kúzlo fungovalo.

Iba…