O dievčine, ktorá hľadala svojich bratov

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami žili raz jeden kráľ s kráľovnou. Mali už dvanásť detí, no všetkých dvanásť bolo chlapcov. Obaja rodičia preto veľmi túžili po malej princeznej a verili, že ich ďalšie dieťa, ktoré už čoskoro malo prísť na svet, bude konečne vysnívané dievčatko.

Kráľ sa tak veľmi tešil na dcérku, až jedného dňa vyhlásil: „Keď to trináste dieťa bude dievča, jej dvanástich bratov vykážeme z kráľovstva, akoby nikdy neexistovali. Celé kráľovstvo bude patriť len našej jedinej dcére.“

Kráľovnej sa však toto kruté kráľovo rozhodnutie vôbec nepáčilo. Dlho nariekala vo svojej izbe a úsmev sa z jej tváre úplne vytratil. Jedného dňa si najstarší brat všimol, že ich matku čosi trápi, a tak sa jej opýtal, prečo je v posledných dňoch taká smutná. Kráľovná svojmu synovi nedokázala klamať a rozpovedala mu celú pravdu o tom, čo si kráľ zaumienil.

Synovi a jeho jedenástim bratom sa to vôbec nepáčilo a hneď začali spriadať plány, ako sa zachrániť. Kráľovná nedokázala zniesť hrozbu blížiacej sa skazy, a tak ich so slzami v očiach začala prehovárať, aby radšej čím skôr utiekli z kráľovstva. Na cestu im dala dostatok zlatiek a smutne sa s nimi lúčila.

„Synovia moji drahí, sledujte zástavu na hradnej veži. Ak sa tam objaví biela, môžete sa pokojne vrátiť domov, lebo to bude znamenať, že sa vám narodil ďalší brat. No ak bude viať červená zástava, berte sa kade ľahšie, pretože sa narodilo dievča. Zatiaľ sa ukryte v neďalekej jaskyni, z ktorej je na vežu dobre vidieť,“ poradila im kráľovná a synovia sa vydali na cestu.

Pobrali sa smerom do lesa a neúnavne hľadali jaskyňu, o ktorej im vravela matka. Na tretí deň sa im ju vo vysokej skale podarilo nájsť, a tak sa v nej usadili. Každý deň sledovali vežičku kráľovského zámku, no zatiaľ sa tam…