O psíčkovi a mačičke, ako umývali podlahu

Bolo to vtedy, keď psíček a mačička ešte spolu gazdovali; mali pri lese svoj malý domček a tam spolu bývali a chceli všetko robiť tak, ako to robia veľkí ľudia.

Ale oni to vždy tak nevedeli, pretože majú malé a nešikovné labky a na tých labkách nemajú prsty, ako má človek, len také malé vankúšiky a na nich pazúriky. Nemohli tak robiť všetko tak, ako to robia ľudia a do školy nechodili, pretože škola nie je pre zvieratká, nie veru, to nie! Čo myslíte? Tá je len pre deti!

Tak to u nich v tom ich byte vyzeralo všelijako. Niečo spravili dobre a niečo zas nie, a tak tam mávali niekedy aj trochu neporiadok. Jedného dňa videli, že majú vo svojom domčeku riadne špinavú podlahu.

„Počúvaj, psíček,“ vraví mačička, „máme tu nejakú špinavú dlážku,“

„Tiež sa mi zdá, že už je akosi priveľmi špinavá,“ hovorí psíček, „len sa pozri, aké mám od tej špinavej podlahy zamazané labky.“

„Riadne špinavé ich máš,“ povedala mačička, „fuj, to je hanba! Musíme tú podlahu umyť. To predsa ľudia nemajú, takú špinavú podlahu. Tí ju niekedy umývajú.“

„Dobre,“ riekol na to psíček, „ale ako to urobíme?“

„To je predsa ľahké,“ riekla mačička. „Ty choď pre vodu a ja zaobstarám to ostatné.“ Psíček šiel s hrncom po vodu a mačička vytiahla zo svojho kufríka kus mydla a položila to mydlo na stôl. Potom si zašla po niečo do komory; mala tam asi schovaný kúsok údenej myši.

Zatiaľ prišiel psíček s vodou a vidí čosi ležať na stole. Rozbalí to a bolo to nejaké ružové. „Aha, to bude niečo dobré,“ hovorí si psíček, a keďže mal na to chuť, tak si celý ten kus strčil do papule a začal hrýzť.

Ale chutilo to akosi nedobre. Zatiaľ prišla mačička a počuje, že psíček nejako podivne prská. Pozrie sa…