O rozhnevanom slniečku

Ďaleko v horách, tam, kde stromy ešte medzi sebou šeptajú, sa nachádzala lúka. Na tej lúke rástli kvietky všemožných druhov a farieb, až oči prechádzali. Bublal tu potôčik, ktorý poskytoval osvieženie motýlikom, chrobáčikom a lienkam. A všetkým sa spolu dobre žilo.

Jedného krásneho dňa vyšla na lúku malá lienka Anička. Len nedávno sa vyliahla z vajíčka a už bola zvedavá na svet okolo seba. Zaujali ju kvetinky aj žblnkanie potôčika. Potom si uvedomila príjemné teplo, prichádzajúce odniekiaľ zhora. Vzhliadla k oblohe a zbadala tam obrovskú žiarivú guľu.

„Kto si?“ spýtala sa bez pozdravu Anička. Bola to ešte maličká lienka a nevedela, čo sa patrí.

„Som slniečko,“ odvetila guľa a pohladila lienku svojimi hrejivými lúčmi po krovkách.

„Ty nie si žiadne slniečko! Slniečko som predsa ja! Volám sa slniečko sedembodkové! Ty si len nejaký hlúpy žltý kotúč na oblohe!“ rozkríkla sa lienka a zlostne zadupala nožičkami.

Slniečko na oblohe zalapalo po dychu. Taký maličký chrobáčik a toľko hnevu! „Keď sa ty, lienka, so mnou tak nepekne rozprávaš, ukážem ti, čo dokážem!“ rozhnevalo sa slnce. Začalo hriať, páliť, až kvetinky navôkol sklopili svoje farebné hlavičky a ich lístočky začali žltnúť.

Lienka Anička sa preľakla. No ani tak sa nechcela ospravedlniť.

Rozhnevané slnko pálilo ďalej. Tráva už úplne vyschla, a chrobáčiky sa tak náhle ocitli bez potravy. A potom prišlo to najhoršie – potôčik sa celkom vyparil. Lúka stratila vlahu a začala chradnúť.

Zúfalí lúčni obyvatelia sa zišli na porade.

Ako prvý prehovoril múdry motýľ: „Slnko sa na nás hnevá! Urazilo sa a nechce s nami vôbec hovoriť. Čo budeme robiť?“

„Ak neprestane tak strašne páliť, budeme sa musieť presťahovať inam,“ ozval sa chrobáčik Jožko.

Celú poradu zblízka sledovala i Anička a začalo jej byť podivne úzko. „Je to moja vina,“ šepla nakoniec malá lienka. Všetci…