Kde bolo, tam bolo, v krajine hodvábneho lesa a žblnkajúcej rieky žila jedna sovia rodinka. Mama sova vychovávala sama tri malé sovičky. Z každej mala rovnakú radosť, ibaže teraz, keď do školy nastúpila už aj najmladšia sovička Anička, práve s ňou mala o čosi viac starostí. Hoci sa snažila, ako mohla, zo školy nosievala domov samé zlé známky. A mama sova to nedokázala pochopiť.
„Anička, veď si predsa sova, ako to, že nie si múdra? Domov nosíš iba zlé známky, na rodičovskom sa mi pani učiteľka zakaždým sťažuje na tvoj zlý prospech. Ako je to možné?“ pýtala sa jej ustarostená mama.
„Ja neviem, mami. Veď ja sa snažím, ako viem. Netuším, prečo mi to nejde. Ničomu z toho, čo je na tabuli, nerozumiem,“ odpovedala bezradne sovička.
„Pani učiteľka je predsa skúsená, musí ti to vedieť vysvetliť,“ osopila sa na ňu mama.
Do ich debaty sa zapojili už aj staršie sestry – Vierka a Agátka. „Ale veď existujú aj hlúpe sovy, mami. A naša Anča je toho živým príkladom,“ zahúkala Viera škodoradostným tónom.
„Veru tak, nemôžu byť všetky sovy múdre,“ doplnila ju druhá dcéra Agáta.
Sovička Anička smutne sklopila očká a schúlila sa do kúta.
„To nevadí, dcérka moja, aj keď nie si veľmi bystrá a nemáš dobrý prospech, mám ťa rovnako rada ako tvoje sestry. Ale mohla by si sa ešte trochu viac posnažiť,“ povedala mama sova vľúdnym hlasom.
Na druhý deň, keď sovička Anička kráčala do školy, spoza rohu na ňu vyskočili spolužiaci a začali ju slovne bombardovať: „Hlúpa sova, huhu, huhu,“ vysmieval sa jej zajac. A potom do nej ešte aj strčil.
„Počuli sme, že si najhlúpejšia sova v celej škole, ba dokonca v celom lese. Je to pravda?“ pustili sa do sovičky aj ostatní.
„Dajte mi pokoj,“ zahúkala sovička a rýchlo…