Bolo desať dní pred Vianocami. Keď prváčka Alenka kráčala s mamou na vianočné nákupy, padla jej na nos snehová vločka. Alenka držala batôžtek s obrázkom morskej panny, aj na rukavičkách mala taký istý. Bola to jej najobľúbenejšia postavička a hračka.
Vo vzduchu voňala škorica. Okolo sa ponáhľali ľudia so škatuľami, taškami, kaprami a stromčekmi. Každý sa snažil čo najlepšie pripraviť na Vianoce.
Aj Alenka s mamou stáli pri nádrži s rybami a vyberali si tú najlepšiu. Vtom sa Alenke zazdalo, že v nádrži s morskými tvormi zbadala trblietavý chvost. To nebola ryba! A potom znova: trblietavý chvostík pleskol na hladine, ale stvorenie, ktorému patril, sa rýchlo schovalo.
Alenka sa opatrne priblížila. „To nie je možné!“ neverila vlastným očiam. „Vyzerá to ako maličká morská panna.“
A naozaj. V nádrži medzi rybami plávala drobná dievčina. Mala dlhé zelené vlasy a smutnými očami pozerala na Alenku. Akoby vravela: „Zachráň ma, prosím!“
Alenka si predsavzala, že morskú vílu vyslobodí. Doma vybrala z pokladničky všetky mince a prerátala ich. Zajtra po škole sa opäť poberie k nádržiam s rybami, povedala si.
Keď sa skončilo vyučovanie, Alenka bežala na vianočné trhy. Tam uprosila predavača rýb, že by si chcela rybku nielen kúpiť, ale aj sama vyloviť. Ten sa zasmial, prikývol a podal jej veľké sito. Alenka ale namiesto rybky nenápadne vylovila maličkú morskú pannu. Predavačovi rýchlo zaplatila a poďakovala. Igelitové vrecko držala tak, aby nikto nevidel, čo v ňom má.
Až keď dobehla domov, konečne si vydýchla: „Dokázali sme to, si zachránená!“
Malá morská panna sa usmievala: „Ďakujem! Keď vyrastiem, odmením sa ti!“
Alenka mávla rukou: „To vôbec netreba. Radšej vymyslime, kde budeš bývať. Umývadlo radšej nie, vaňa tiež nie... pohár?“ premýšľala nahlas Alenka.
Morská panna ale smutne krútila hlavou. Vtom Alenka pochopila: „Pravdaže, ty potrebuješ slanú vodu! Našťastie tu je bratovo akvárium!“
Opatrne…