Pán Vankúšik ide do sveta

V jedno slnečné ráno vyprala pani Vendelína všetku bielizeň i obliečky vrátane svojho obľúbeného vankúšika. Vzala dva farebné štipce a vankúšik zavesila za ušká na balkón. Nech si visí, nech sa suší, nech ho slnko pekne vyhreje.

Vankúšik sa hojdal na šnúre, keď ho odrazu zaujal les s krásnymi stromami v diaľke. Práve sa s nimi hral vetríček. Lístie na stromoch šumelo, tancovalo a niektoré si letelo ďalej, nevedno kam.

„Vetríček Petríček, zavej mi trošičku, rozhojdaj ma. Chcem tiež do sveta. Už ma nebaví stále len ležať na posteli alebo sa sušiť na balkóne,“ žobronil pán Vankúšik.

Vetríček ho počul. Pretože mal veľmi dobré srdce, rozpútal najväčší vánok, aký vedel, až štipce odleteli, uvoľnili vankúšik a ten sa vydal na cestu vzduchom.

„Ja letím, to je nádhera!“ volal nadšením vankúšik. Doletel až pod starý smrek. Ležal si tam pod stromom, usmieval sa a bol šťastný. No zrazu nad sebou začul zvláštne šepkanie akýchsi malých tvorov.

„Čo je to, čo to tu pristálo? Hneď to skúsime.“

Hop, hop, hop, smiech. A znova – hop, hop, hop, smiech. Malé ryšavé veveričky začali skákať zo stromu rovno na vankúš. Mali z toho veľkú zábavu. Ale vankúšik rozhodne nie.

„Hej, dievčence, ja nie som žiadna trampolína. Som pán Vankúšik. Letel som do sveta za lepším a zaujímavejším životom.“

Veveričky sa len zachichotali. „Trampo-čoo?“ Také slovo ešte nepočuli.

Vankúšik pochopil, že toto jeho vysnívané miesto nebude, a zakričal: „Vetríček Petríček, odnes ma ďalej! Tu ma považujú za trampolínu. To by mi moje krásne našuchorené telíčko úplne rozstrapatili.“

Vetríček, pretože bol dobrý kamarát, zadul a vankúšik sa vzniesol. Letel ďalej a ďalej, až pristál na vysokom strome, rovno vedľa hniezda vtáčika. Teda vtáčej panej. Tá sa práve chystala naklásť vajíčka, z ktorých sa vyliahnu vtáčatká.

Keď vtáčia pani…