Dáška hľadela na krokodíla.
Zviera jej pohľad opätovalo a zaškerilo sa. Odhalilo pritom svoje lesklé biele zubiská, jeden rad za druhým. Zdalo sa, že sú ich stovky.
Dáška sa otočila na útek, ale hoci sa veľmi snažila, nemohla prinútiť nohy, aby sa pohli z miesta.
Keď sa obzrela späť, krokodíl bol už oveľa väčší. Narástol tak, že sa sotva zmestil do miestnosti. A keď sa k nej začal približovať, dievča od strachu vykríklo – a zobudilo sa.
Trasúc sa od hrôzy sa Dáška posadila vo svojej posteli. „Bol to iba sen,“ upokojovala sa. „Ešte je noc, musím znova zaspať.“
No len čo sa opäť zababušila do mäkkej prikrývky, začula zvláštny zvuk. Znelo to presne tak, ako keď niekto stúpi na kocku lega a snaží sa nevykríknuť „au“.
Keď chvíľu žmúrila do tmy, rozoznala v nej niečo, čo vyzeralo ako ľudský tieň. Bol tam? Nebol? Ťažko povedať.
„Viem, že tam si,“ povedala Dáška. „Tak sa mi ukáž.“
Ako si jej oči privykli na tmu, aj tieň sa črtal jasnejšie, a tak dievčatko zbadalo, že pri jeho posteli stojí ktosi ako škriatok. Bol odetý v dlhom plášti a držal dlhú pastiersku palicu. Hoci sa zjavil nečakane uprostred noci, vyzeral priateľsky.
„Aspoň jediný raz by som chcel prejsť tvojou izbou bez toho, aby som šliapol na nejakú hračku!“ vzdychol si škriatok.
„Prepáč,“ ospravedlňovala sa Dáška. „Kto si?“
„Som pastier snov,“ odvetil škriatok, „ale môžeš ma volať Ábel.“
„Čo je to pastier snov?“ vyzvedalo dievča.
Ábel jej to hneď objasnil: „Zbieram a zaháňam zatúlané sny.“
Dáška naňho nechápavo pozrela: „Vôbec tomu nerozumiem.“
„Ani nemáš odkiaľ,“ uznal Ábel a prisadol si k nej na posteľ. „Vlastne by si ma ani nemala vidieť, ale asi som sa objavil v nesprávnej chvíli. Myslel som si, že budeš tvrdo…