Bol krásny, teplý deň, skoro ako letný. Okná na koncertnej sále boli všetky dokorán pootvárané. Hudobníci v orchestri tak mohli voľne dýchať a poriadne nacvičovať, ako každý deň. Tóny hudby sa niesli doďaleka, až do blízkeho parku. A tam, na jednej lipe, sedel na konári pán Vlha.
Pán Vlha nevedel nič o lyžovaní ani o pani Vlhovej, lebo to nebol človek, ale vták. Teda skôr malý vtáčik – samček vlhy hájovej. Práve priletel z teplých krajín a kochal sa výhľadom, vôňou a čerstvým vetríkom. Pískal si svoje ľúbezné melódie a žlté pierka sa mu leskli na slnku.
Vtom pán Vlha začul ten najnádhernejší hlas, aký kedy slýchal. Priamo z koncertnej sály zneli tóny flauty.
„To musí byť ale nádherná vlha, keď vie tak spievať!“ pomyslel si pán Vlha. Nepochyboval o tom, že jedine nejaká slečna vlha dokáže spievať tak krásne. Priletel preto bližšie, aby mohol vidieť toho vtáčika-speváčika.
Nakukol cez okno dovnútra a zbadal niečo štíhle, lesklé, krásne... Zbadal – flautu.
Pani Terézia Karošková, flautistka, fúkala do svojej flauty a rýchlo prelietavala prstami po jej klapkách. Zvuky zneli čarovne, veď aj hrali skladbu z opery menom Čarovná flauta. Vtáčik – pán Vlha – nevedel odtrhnúť oči od toho štíhleho trblietavého stvorenia.
„Čo je to za čarovného vtáčika?“ hovoril si.
A hoci orchester hral nádherne, ostatné nástroje pána Vlhu iba zbytočne vyrušovali. Chcel zaštebotať, pssst, nerušiť! Chcel počuť len toho čarovného vtáčika! Ale pán Vlha nebol človek a nevedel rozprávať, tak len zapískal svoje pfi-fiu-julu.
Trpezlivo čakal, kým sa skúška orchestra skončí. Trvalo to niekoľko hodín. Z konára pozorne sledoval, kedy vyjde z dverí to kúzelné stvorenie. A nakoniec aj vyšlo. Teda, vyšla pani Karošková a v ruke držala kufrík, ale flauty nebolo. Mala ju zabalenú vo vnútri kufríka, to však pán…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
