Zebra Apolienka

Čierno-biele pruhy, hustá štica, veľké očiská... podľa toho by ste spoznali zebru Apolienku. Keď bola ešte celkom maličká, na jej rodnej savane vypukol obrovský požiar. Všetky zebrie stáda, ktoré tam žili, museli odísť čo najďalej. Apolienka s rodičmi prekonala veľký kus cesty, kým sa dostali do bezpečia pred požiarom. Prekonali púšť a potom sa na lodi preplavili cez vodu. O niekoľko dlhých týždňov sa dostali na miesto, kde sa im veľmi páčilo – všade rástli husté lesy a sladká šťavnatá tráva.

Apolienka s rodičmi a ďalšími kamarátmi sa rozhodli na jednej z tých krásnych pastvín usadiť. Ibaže hneď po príchode zistili, že tam neboli sami.

„A ty si kto?“ priklusal k nim veľký hrdzavý kôň. Za ním sa hanblivo prizeralo niekoľko žriebätok.

„Ja som Apolienka,“ odpovedala ostýchavo malá zebra. „Včera sme sa sem s rodičmi presťahovali, pretože na našej savane vypukol požiar.“ Hlások sa jej pri tej spomienke trocha zatriasol.

„Tak vitaj, Apolienka,“ zaerdžal ryšavec, zastrihal ušami a odbehol. Žriebätká ale ostali na Apolienku prekvapene civieť. Pokračovali v tom i v škole – to viete, aj malé koníky chodili do školy, do školy pre kone.

Keď sa medzi ne Apolienka zaradila, jedno čierne žriebätko ju potiahlo za chvost. Ďalšie, strakaté, jej rozstrapatilo hrivu. Keď sa otočila, malý hnedý koník sa jej pokúsil podraziť nohy.

„Prečo si taká pásikavá?“

„A prečo máš taký zvláštny chvost?“

„A prečo si taká maličká?“

„A ako to, že vyzeráte všetci rovnako? Veď vás jedného od druhého nerozoznáme!“ dobiedzali na bezradnú Apolienku ostatné žriebätká. Tá však netušila, čo im odpovedať. Nikdy nad tým nepremýšľala. U nich doma boli predsa všetci pruhovaní!

Tak to išlo deň čo deň. Zvedavé žriebätká to nemysleli zle, ale pre Apolienku bol každý deň v škole utrpením. Všetko bolo celkom iné než doma na savane! Až sa jedného dňa…