Pekárova dcéra

Bolo to už celkom dávno, keď v anglickom meste menom Herefordshire žil jeden chamtivý pekár. Mal niekoľko rôznych trikov na to, ako podviesť zákazníkov vo svojom malom obchodíku s pečivom. A potom vždy po večeroch počítal nazhŕňané dukáty a škodoradostne sa pritom smial. Pekár však mal aj dcéru, ktorá ho v obchode vždy zastupovala, keď musel niekam odbehnúť. No ani táto mladá dievčina nebola o nič čestnejšia.

Raz – keď bola v obchodíku práve ona – vošla dovnútra akási babička.

„Dievča moje zlaté, daj mi, prosím, kúsok cesta. Tri dni som nič nejedla a nemám ani deravého groša.“

Dievčine veru nebolo po vôli dávať niekomu čokoľvek zadarmo, no starej žene nakoniec predsa len dala kúsok surového cesta, aby mala od nej pokoj.

Lenže babička znovu začala prosíkať: „Dobré dievča, dovoľ mi, prosím, upiecť ten kúsok cesta v tvojej peci. Ja nemám kde.“

„No dobre, dajte ho sem,“ odvrkla dievčina a podišla k peci, aby do nej vložila ten malý kúsok chlebového cesta.

Starenka sa spokojne posadila v obchodíku a čakala, kým sa jej cesto upečie.

No keď o malú chvíľu pekárova dcéra nazrela do pece, nestačila sa čudovať. Z toho malého kúska cesta bol odrazu poriadny bochník chleba. Lenže chamtivá dievčina chlieb rýchlo odložila do košíka pri peci, a babičke povedala, že cesto asi spadlo dole do ohňa, lebo v peci nič nenašla.

„Nože, moja zlatá, odtrhni ešte jeden kúsok z toho cesta, ja ešte chvíľu počkám,“ prehovárala znova starenka dievčinu.

Tá zobrala ešte menší kus cesta ako predtým, vložila ho do pece, a starenka znovu trpezlivo čakala, kým sa jej cesto upečie.

Ale keď po chvíľke dievčina pozrela do pece, bol tam ešte krajší a oveľa väčší bochník chleba než ten prvý.

„Ach, babka, neviem nájsť to vaše cesto, asi zase zhorelo v peci,“ zakričala starenke dievčina a opäť…