Bola raz jedna maličká záhrada, okolo ktorej rástli liesky, čo každý rok prinášali bohatú úrodu lieskových orieškov. Neďaleko záhradky sa rozprestierali polia a lúky, na ktorých sa pásli ovce a kravy. Tie mali na krku zavesené plechové zvonce a vďaka nim každý vedel, kedy sa pastier so svojím stádom vybral na pašu.
Priamo uprostred záhradky sa krásne vynímal rozkvitnutý ružový ker. A rovno pod ním obvykle leňošil slimák.
„Len počkajte, až raz nastane môj čas,“ hovorieval, „dokážem omnoho viac, ako len kvitnúť, tvoriť oriešky alebo dávať mlieko.“
„Dúfam, že aj ja budem svedkom tých veľkých vecí, ktorých si schopný,“ vravieval slimákovi vľúdne ružový ker, „no ak sa môžem opýtať, kedy už konečne príde tvoj čas?“
„Neboj sa, dočkáš sa. Dávam si načas. Čo si taký nedočkavý? Prečo sa všetci tak náhlite?“ odpovedal slimák.
Čas plynul a čoskoro ubehol rok. Slimák si stále lebedil na svojom obľúbenom slnečnom miestečku pod ružovým krom. Ten bol priam posiaty novými púčikmi a niektoré z nich už stihli rozkvitnúť do nádherných čerstvých kvetov. Okolo nich každú chvíľu bzučali včielky, čo prišli na návštevu, aby sa občerstvili a pokochali tými krásnymi kvetmi rozvoniavajúcimi široko-ďaleko.
Slimák vyliezol zo svojho domčeka, ktorý si stále nosil na chrbte, a vystrčil malé tykadlá. Rozhliadol sa navôkol a otrávene poznamenal: „Opäť je všetko po starom, rovnaké ako vlani. Ani len najmenšia zmena sa neudiala, nulový pokrok. Ružovému kru stačí, že má zase kvety. Na viac sa nezmôže.“
Postupne prešlo leto a nastala veterná a daždivá jeseň. Ružový ker sa neprestajne skvel množstvom kvetov i mladých púčikov.
Zanedlho však nastala zima, vo vzduchu začal poletovať sneh a vietor bol čím ďalej chladnejší. Nastal krutý čas. Ker sa sklonil k zemi a slimák už zaliezol hlboko do zeme, uzatvoriac sa vo svojej ulite.
Keď takto prečkali drsnú zimu, prišiel…