Bola raz jedna maličká záhrada, okolo ktorej rástli liesky, ktoré každý rok prinášali bohatú úrodu lieskových orieškov. Neďaleko záhradky boli polia a lúky, na ktorých sa pásli ovce a kravy. Tie mali na krkoch zavesené plechové zvonce a vďaka nim každý vedel, kedy sa pastier so svojím stádom vybral na pašu.
Priamo uprostred záhradky sa krásne vynímal rozkvitnutý ružový kríček. A rovno pod touto ružičkou zvykol leňošiť slimák, ktorý bol veľmi namyslený. Celé dni sa pred každým len nafukoval a vychvaľoval.
„Len počkajte, keď raz nastane môj čas,“ hovorieval často, „ja viem omnoho viac, než len kvitnúť ako táto ruža, či tvoriť oriešky ako lieska, alebo dávať mlieko ako ovce či kravy.“
„Dúfam, že budem aj ja svedkom týchto veľkých vecí, ktorých si schopný,“ hovorievala s pokorou ružička slimákovi, ,,no ak sa smiem opýtať, kedy už konečne príde tvoj čas?“
„Neboj sa, dočkáš sa. Dávam si na čas. Čo si taká nedočkavá? Prečo sa všetci tak náhlite?“ odpovedal slimák.
Čas plynul a čoskoro ubehol rok. Slimák si stále lebedil na svojom obľúbenom slnečnom miestečku pod ružovým kríkom. Ten bol priam posiaty novými púčikmi a niektoré z nich už stihli rozkvitnúť do nádherných čerstvých kvetov. Okolo ružičky bolo každú chvíľu počuť bzukot nejakej včielky, čo prišla na návštevu, aby sa pokochala tými krásnymi kvetmi rozvoniavajúcimi široko-ďaleko.
O chvíľu slimák vyliezol zo svojho domčeka, ktorý si stále nosil na chrbte, a vystrčil malé rožky. Trochu sa rozhliadol vôkol a otrávene hovorí: „Opäť je všetko po starom, rovnaké ako vlani. Ani len najmenšia zmena sa neudiala, nulový pokrok. Ružovému kríku stačí, že má zase kvety. Na viac sa nezmôže.“
Postupne prešlo leto a nastala veterná a daždivá jeseň. Ružový krík sa neprestajne skvel množstvom kvetov i mladých púčikov.
Zanedlho však prišla zima, vo vzduchu začal poletovať sneh a vietor bol čím…