Denné svetlo začalo postupne miznúť za sprievodu poriadneho hrmotu. Nákladný priestor sa v okamihu hermeticky uzavrel. Peper a Soľnička zliezli dolu z prepravnej palety. Nečakane sa ocitli v obrovskom sklade hlboko v útrobách akéhosi plavidla. A hoci sa plánovali vrátiť domov vlakom, náhoda to zariadila inak. Ich paletu omylom naložili na zaoceánsku loď.
Našťastie, Peper dobre poznal piktogramy umiestnené na stenách, ktoré blikali ako pouličné lampy na ulici. „Poď, tadiaľto,“ navigoval Soľničku.
„Ty rozumieš tým svetielkam?“ opýtala sa pre istotu, aj keď svojmu parťákovi plne dôverovala.
„Jasné, že hej. Musíš ísť vždy v smere šípok. Tie ťa vyvedú z každej šlamastiky,“ poučoval ju Peper.
A tak pomaly stúpali veľkým kovovým schodiskom presne tak, ako to určovali šípky na stenách. Celkom zadýchaní konečne zastali pred veľkými dvojkrídlovými dverami.
„Kde to vlastne sme?“ Soľnička dúfala, že dostane odpoveď, no aj Peper bol v tejto chvíli bezradný.
„Hej, vy dvaja, čo tam zgúňate?!“ náhle na nich ktosi skríkol. Len čo sa otočili, zbadali pred sebou dvojicu, ktorá sa držala za ruky a prísnymi pohľadmi si ich premeriavala od hlavy po päty.
„My sme, prosím… no… my sme… my sme tu na návšteve,“ vynašla sa nakoniec Soľnička, hoci to nebola práve najlepšia odpoveď.
Dvaja neznámi sa okamžite začali chichúňať. A tak Peper vzápätí priznal farbu: „My vlastne ani nevieme, kde sme. Dostali sme sa sem nechtiac.“
Prísna dvojica nahodila priateľský úsmev. „Ja som Tymian.“ „A ja Mäta.“ Obidvaja im pohotovo podali ruky.
„Poďte, poukazujeme vám to tu,“ navrhol Tymian mávajúc na fotobunku, ktorá ovládala mohutné dvojkrídlové dvere. Tie sa čochvíľa dali do pohybu. Pred nimi sa odrazu rozprestierala velikánska lodná reštaurácia.
„To je teda niečo! A to sa nám zdal jedálenský vozeň vo vlaku obrovský,“ konštatoval Peper, zatiaľ čo ich noví kamaráti opäť spustili rehot. A hoci sa vône svetových…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
