Pes, mačka a čarovný kameň

Bol raz jeden chudobný rybár. V rybárčení sa mu ani trochu nedarilo, a tak žil veľmi skromne. Ničoho nemal nazvyš. Ale napriek tomu, že sám trel biedu, choval verného psa a mačku a dbal na to, aby nikdy neostali o hlade. Obe zvieratá mali svojho pána nesmierne rady a pomáhali mu, ako len vedeli. Pes a mačka boli v tých časoch ešte dobrými priateľmi, vôbec sa medzi sebou nehašterili. Iba na jednej veci sa nemohli ani za svet dohodnúť – ktorý z nich je rybárovi lepším spoločníkom.

Raz sa stalo, že rybár nechytil v jazere ani jedinú rybu. Deň sa už chýlil ku koncu a jeho tvár zahalili chmúry. „Čože len dám dnes do úst?“ vzdychol si ťažko. „Čo tam po mne, ale čo moje úbohé zvieratá?“

Akoby zázrakom sa mu v tej chvíli pošťastilo a v sieti mu začľupotal kapor. Síce iba jeden, no zato taký obrovský, že rybár podobnú rybu ešte nevidel. Vzal ho teda do rúk, že sa mu lepšie prizrie – a čo nevidí? Kapor prelieval slzy. Rybár mal dobré srdce a úbohého kapra sa mu uľútilo, nuž ho hodil naspäť do jazera. Potom sa s prázdnymi rukami pobral domov.

Na druhý deň ráno, keď sa rybár opäť chystal k jazeru, zrazu zbadal, že pri jeho člne stojí osamelá postava. Bol to malý chlapec. Rybárovi sa uklonil a povedal mu: „Ďakujem ti, šľachetný rybár, že si mi včera pomohol.“

„Kedyže som ti ja pomohol, chlapče? Nikdy predtým som ťa tu nevidel. Musel si si ma s niekým pomýliť,“ odvetil mu zmätený rybár.

„Nie je to žiaden omyl. Spomínaš si na kapra, ktorého si včera pustil späť do vody? To som bol ja,“ začal vysvetľovať chlapec. „Som totiž synom samotného Dračieho kráľa, ktorý vládne v týchto vodách. Na znak vďaky ťa…