Žili raz traja bratia, ktorí boli nadovšetko leniví a bolo im zaťažko chytiť sa nejakej roboty. Celé dni sa iba potulovali alebo hliveli doma na peci, len aby nemuseli pracovať. Skrátka, lenivci ako vyšití.
Lenže ako sa hovorí, bez práce nie sú koláče, a veru aj naši bratia pomaly nemali čo dať do úst. Peňazí nebolo, no robiť sa im ani za nič nechcelo.
„Keby sme tak našli nejaký poklad,“ dumal prvý z bratov. „Hneď by sme mali po starostiach! Už by nás nikdy netrápilo prázdne brucho.“
„Ale kde taký poklad nájsť?“ ozval sa druhý.
„A dúfam, že ho nebude treba vykopať!“ povzdychol si posledný. Zdalo sa, že nájsť poklad nie je vôbec jednoduché.
Ako sa tak túlali krajinou ako obvykle, náhoda ich zaviedla za dedinu, na okraj lesa. Na samote tam žila jedna starena. Povrávalo sa o nej, že je to čarodejnica.
„Tetuška,“ líškal sa jej najstarší brat, „počuli sme o tebe, že vieš veci, aké iní ľudia nevedia. Buď taká dobrá, povedz nám, kde sa nachádza nejaký veľký poklad. Veľmi by sme ho potrebovali.“
Starena sa zachmúrila a riekla: „Viem o mnohých veciach, o ktorých sa šepoce vo vetre aj v lístí, ale kde nájsť veľký poklad, to netuším. Ak by som o ňom vedela, našla by som ho predsa sama!“
Bratia posmutneli.
„Ale môžem vám dať dobrú radu. Keď príde spln, vydajte sa bosí a s prázdnym žalúdkom na kopec Heuberg, tam, kde stojí zrúcanina hradu. Nesmiete však medzi sebou prehovoriť ani jediného slova. Na tom kopci sa za splnu zjavuje kráľ trpaslíkov, ktorý v zrúcanine žije. Keď ho zbadáte, opýtajte sa ho na poklad. On jediný vie o všetkých tajomstvách a bohatstve pod zemou.“
Traja bratia sa jej poďakovali za radu a v dobrej nálade odišli. Tešili sa, akoby…