Sedmokráska

V jednej dedine stál neďaleko cesty biely dom. Pred domom bola krásna záhradka plná kvetov. Hneď pod oknom, v hustej tráve, rástla jedna malá rastlinka – sedmokráska. Slnko na ňu celý deň svietilo, a tak čochvíľa, za skorého rána, rozvinula svoje drobné snehobiele lístky vyrastajúce zo žltého slniečka. Vôbec sa netrápila tým, že je len maličkým, takmer nepatrným kvietkom a človek ju v tej hustej tráve možno ani nezbadá. Bolo jej veľmi príjemne a pomaličky sa otáčala za slnkom tak, ako to robili aj ostatné kvietky. Vychutnávala si slnečné lúče a počúvala spev poletujúceho škovránka.

Občas, keď sa v neďalekej škole začala prestávka, začula krik detí. Zatiaľ čo sa oni učili písať a počítať, sediac v školských laviciach, sedmokráska sa učila vnímať veci okolo seba a krásy tohto sveta, sediac na svojej tenkej stonke. Stačilo len mať oči dokorán otvorené a každou minútou sa mohla kochať niečím novým. Sedmokrásku napĺňalo šťastie a radosť. Predstavovala si, že to, čo ona v tichosti cíti, škovránok vyspieva celému svetu. S úctou a láskou hľadela na vtáčika, ktorý má to šťastie, že dokáže lietať a krásne vyspevovať. Tešila sa z jeho schopností a vôbec mu nezávidela.

„Veď predsa vidím a počujem,“ hovorila si v duchu, „slnko na mňa žiari a sem-tam ma vetrík pobozká. Aká som bohatá!“

No v rozkvitnutej záhrade stálo mnoho kvetov, ktoré neboli také skromné. Čím menej voňali, tým viac sa vystatovali a povýšenecky dvíhali hlavy. Pivonky a ruže sa len pretekali, ktorá je najväčšia, najfarebnejšia a na sedmokrásku, ktorá práve rozkvitla, z diaľky škaredo zazerali. Sedmokráska ich však obdivovala a nadchýnala sa ich krásou: „Aké sú len pekné, bohaté a farebné. Zaiste sa najviac páčia aj škovránkovi, ktorý si rád ku nim prisadne. Vďakabohu, že som pri nich tak blízko, a môžem vidieť všetku tú krásu na vlastné oči.“

Netrvalo dlho a škovránok naozaj priletel. No nie k veľkým pivonkám a ružiam, ale do trávy, priamo ku skromnej sedmokráske.

Malý vtáčik poskakoval vedľa nej a popritom si štebotal: „Aká je mäkučká táto trávička. A pozrimeže, aký prekrásny kvietok tu vyrástol sťaby so srdcom zlatým a striebristými lístkami.“

Potešila sa sedmokráska nečakanej chvále, až sa priam rozplývala od toľkého šťastia. Vtáčik ju zobáčikom pobozkal a už aj znova vyletel smerom k belasej oblohe.

Keď sa však sedmokráska poobzerala okolo seba, všimla si, že ruže od zlosti a závisti hádam ešte viac sčervenali. Zosmutnela, keď si uvedomila, že ostatné kvietky nezdieľajú jej radosť.

Zrazu do záhrady vstúpilo dievča s veľkými nožnicami. Pristúpila k ružiam a pivonkám a jednu po druhej odcvakla.

„Ach, toľká hrôza,“ preľakla sa sedmokráska.

Dievča o chvíľu odišlo s plnou náručou kvetín. Sedmokráska bola veľmi vďačná, že je len drobným nenápadným kvietkom, čo rastie medzi trávou, a dievča si ho nevšíma. Keď večer zašlo slnko, sklopila biele lístky, zaspala a celú noc snívala o veselom škovránkovi.

Ráno, len čo svoje lístky opäť roztvorila, začula známy vtáčí spev. Škovránok však spieval inak ako včera - znelo to veľmi smutne. Keď sa sedmokráska poobzerala, zistila, že škovránok je zatvorený v klietke. Z nej pospevoval o tom, aké krásne je žiť, keď môžeš voľne poletovať po svete.

Sedmokráska by uväznenému vtáčikovi veľmi rada pomohla, no nevedela ako. Neprestajne sa kvôli nemu trápila a celkom zabudla na krásy sveta.

Vtom do záhrady vkročili dvaja chlapci. Jeden z nich mal v ruke nožík a namieril si to rovno k sedmokráske.

„Tu vyberieme kus trávnika pre toho nášho škovránka,“ povedal jeden z chlapcov a začal okolo drobného kvietku zarezávať hlboko do zeme.

„Ten kvet odtiaľ vytrhni! Načo tam bude?“ navrhoval druhý chlapec.

Sedmokráska sa v tej chvíli zhrozila. Dobre vedela, že byť vytrhnutý zo zeme, znamená prísť o život. A ona predsa chcela ešte žiť!

„Nie, necháme ju tam. Celkom sa tam hodí,“ rozhodol jeho kamarát.

A tak sedmokráska síce zostala nažive, no dostala sa do klietky ku škovránkovi.

Úbohý vták v klietke neprestajne nariekal za stratenou slobodou a zmätene trepotal krídlami. Sedmokráska by ho veľmi rada utešila, no nevedela rozprávať, a tak na neho len smutne hľadela.

Keď už uplynula takmer polovica dňa, uväznený vtáčik prehovoril: „Som smädný. Všetci odišli a zabudli mi dať čo i len kúsok vody. Hrdlo mám úplne vyschnuté a som celkom rozpálený od slnka. Myslím, že tu umriem, a tak by som sa mal rozlúčiť so všetkou tou krásou, ktorú Boh stvoril.“

Vtom sa zapozeral na sedmokrásku a povedal jej: „Ty tu tiež zvädneš, úbohý kvietok. Teba a kúsok zeme s trávou mi dali namiesto šíreho sveta, ktorý som mal vonku.“

Nemala ho ako sedmokráska utešiť, o to viac začala aspoň voňať, aby spríjemnila škovránkovi posledné chvíle na tomto svete.

Zanedlho nastal večer, no stále nikto neprichádzal, aby zúboženému vtáčikovi priniesol trochu vody. Ešte naposledy zatrepal krídelkami, sklonil hlávku a srdce mu v tej chvíli puklo žiaľom. V ten večer ani sedmokráska nesklopila svoje lístky. Smutný, zvädnutý kvietok sa iba bezducho skláňal k zemi.

Ráno, keď chlapci prišli ku klietke a zbadali, čo sa stalo, rozplakali sa a neboráka vtáčika vybrali von. Vykopali mu pekný hrobček, skrášlili ho kvetmi a úbohého škovránka priam kráľovsky pochovali. Neuvedomili si, že zahynul práve kvôli ich zábudlivosti. A nepoučili sa. Keďže už nemali škovránka, trávu so sedmokráskou len tak pohodili na cestu a na drobný kvietok si nikto ani nespomenul.