Sestričky princezničky

Bolo jedno kráľovstvo, v ktorom žili – tak ako v každom kráľovstve – poddaní, sluhovia, pážatá, rytieri a, samozrejme, kráľovná a kráľ.

Kráľovskému páru šťastie vskutku doprialo, a tak sa im narodili trojičky – tri roztomilé princezné, ktoré boli navlas rovnaké. Teda, vlastne nie navlas. Pretože to jediné, čím sa od seba navzájom líšili, boli práve ich vlasy. Jedna bola čiernovlasá, druhá zlatovlasá a tretia ryšavá.

Keď mali sestričky princezničky desať rokov, kráľ nechal na počesť ich okrúhlych narodenín usporiadať veľkolepú hostinu. Pozval aj susedných kráľov a veľa, preveľa hostí.

Navyše, kráľ veľmi rád a veľmi často poľoval, a v zápale lovu nepoznal mieru. So svojou družinou neraz na poľovačke ulovili také množstvo zveriny, že by to vystačilo aj na desať hostín. Les však mal aj svojho pána, ktorému sa tieto poľovačky ani trochu nepáčili. A pri zmienke o ďalšej poľovačke už lesnému pánovi skutočne došla trpezlivosť.

Hneď zrána sa páni, vystrojení na poľovačku, zhromaždili na nádvorí kráľovského zámku. Panovala tam veselá nálada, hrala hudba, smiali sa a žartovali. No odrazu zaskuvíňal taký prudký vietor, až sa kone splašili. Na nádvorie nečakane vstúpil pán lesa.

„Počúvaj ma, kráľ,“ zahrmel jeho hlas, načo hudba v okamihu stíchla a páni od strachu znehybneli. „Si nenásytný a tým tvojím chamtivým lovom ubližuješ obyvateľom lesa. Varujem ťa, ak znova vstúpiš do môjho lesa s úmyslom zabíjať lesnú zver, tak si za trest prídem po tvoje princezné!“ Pán lesa ani nečakal na odpoveď a hneď odkráčal preč.

Len čo lovci upokojili vyplašené kone, na zámockom nádvorí nastalo úplné ticho. Všetci zostali zarazení. Kráľ znervóznel, no nemienil sa vzdať túžobne očakávanej poľovačky. Preto len mykol plecami a pokynul družine na odchod. Zakrátko sa im dobrá nálada vrátila, a tak sa bezstarostne vybrali do lesa ako obvykle.

Tam kráľ zbadal medzi stromami srnu. Nuž teda vytiahol…