Trojruža

Bol raz jeden bohatý kupec, ktorý mal tri dcéry. Tovar často chodieval nakupovať do ďalekých krajín, občas až za more. Aj teraz sa chystal na veľmi dlhú cestu loďou. Ako odchádzal, chcel sa ešte rozlúčiť s rodinou.

„Dcérky moje milé, čože mám z cesty pre vás priniesť? Povedzte si každá, čo by vás najviac potešilo,“ pýtal sa kupec svojich troch dcér, keď už bol na cestu vystrojený.

Dve staršie veru nemuseli dlho premýšľať, jedna si drahé šaty kázala doniesť a druhá zase prstene drahými kameňmi zdobené. A najmladšia spomedzi sestier, čo nikdy toho veľa nenahovorila, aj teraz len pri nich mlčky stála.

„A tebe čo urobí radosť, dievčatko moje? Povedz mi,“ prihovoril sa jej otec.

„Otecko náš milený, hlavne sa nám v zdraví naspäť domov vráť, tým ma najviac potešíš,“ povedala dievčina.

No kupec nástojil, že neodíde, pokiaľ si aj ona čosi nevyberie.

„Otecko, tak teda tri ružičky, čo z jednej stopky vyrastajú, ak cestou uvidíš, tie pre mňa odtrhni. To mi radosť urobí.“

Jej sestry sa len chichúňali, akú bezcennú vec si kázala doniesť z toľkej diaľky. No otec všetkým trom prisľúbil, že im prinesie, čo si každá priala, rozlúčil sa s nimi a vydal sa na more.

Keď nakúpil v ďalekých krajinách dostatok všemožného i nevšedného tovaru, vydal sa kupec na plavbu späť k rodnému brehu. Samozrejme, že ani na svoje dcéry nezabudol a nakúpil im krásne šaty i prstene. No pre tú najmladšiu veruže nič nemal. Trápilo ho, že svoje slovo nedodrží, ale nie a nie nájsť tri ruže, ktoré by z jednej stopky kvitli.

Kupcova loď už nebola ďaleko od brehu, keď sa náhle schytila hrozná búrka. Všetky tie vzácne veci, čo prevážal, boli razom kdesi vo vode a z lode ostali len kusy dreva. Kupcovi sa, našťastie, na jednej z dosiek podarilo…