Veľká voda

„Počuli ste, čo sa stalo?“ Mladá srnka vyplašene pribehla na lesnú čistinku medzi ostatné zvieratá. Nečakala na odpoveď a spustila: „Veľká voda vyplavila zajačiu noru! Zajace teraz nemajú kde bývať. A jedno z ich bábätiek sa takmer utopilo. Zdá sa, že bude nakoniec v poriadku, ale bolo vo veľkom nebezpečenstve!“

„To sú ale hrozné správy!“ zhíkol ktosi.

Zajačiu rodinu mali všetci radi. Líška ich síce s obľubou ponaháňala, ale tak to už v lese chodí. No teraz sa zvieratká len mlčky dívali jedno na druhé a nevedeli, čo povedať.

„Tak na čo čakáte?“ ozvala sa srnka. „Poďme za nimi, musíme im predsa pomôcť!“

Všetci teda vyrazili k potoku. Jarné topenie snehu prišlo tento rok znenazdajky a bolo neobyčajne prudké. V noci navyše začalo pršať, a tak sa voda z potoka vyliala ďaleko za brehy. Zostalo po nej len blato a naplavené vetvy. Vôbec sa to tam nepodobalo na útulnú čistinku, kde mali zajace svoju noru. Všade sa rozliehalo hučanie veľkej vody.

Rodinka zajacov sedela na jedinom mieste, ktoré ostalo aspoň trochu suché. Obaja rodičia, štyri staršie deti i najmenšie mláďa sa skláňali nad chlpatým uzlíčkom, ktorý ležal na hromádke z naplavených listov.

„Vytiahli sme ho v poslednej chvíli,“ šepla zajačica, „odvtedy len vyčerpane leží, chúďatko.“

„Nemáme s ním kam ísť,“ pridal sa otec zajac, „voda nám zaplavila noru. Chodby sa prepadli, všetko potom zavalila hlina. Nič nám neostalo.“

Žiadne zo zvieratiek nevedelo, čo si tvárou v tvár toľkému nešťastiu počať. Niekto prešľapoval z nohy na nohu, iný blúdil očami po zemi. Mladej srnke, ktorá zlé správy priniesla, kvapkali z veľkých očí slzy ako hrachy.

Napokon sa osmelila líška: „Nie je pravda, že vám nič nezostalo. Máte nás! A my vás v tom predsa nenecháme.“ Rozhliadla sa po ostatných lesných obyvateľoch. Na tvárach sa…