Zázračné sandále

Kedysi veľmi dávno žil vyspelý národ, zvaný Inkovia. Ich príbytky, ktoré sa vyznačovali poctivosťou a precíznosťou, vydržali až do dnešných dní, napriek vojnám a prírodným katastrofám, ktoré tento národ postihli.

Inkovia boli veľmi vzdelaní a voľné chvíle si krátili vymýšľaním rôznych hier. Žili vysoko v horách na ťažko dostupných miestach a ich obydlia boli roztrúsené na veľkom území. Keďže vtedy ešte neexistovala žiadna pošta, spojenie medzi jednotlivými osadami udržiavali špeciálni poslovia, ktorí doručovali správy z jedného mestečka do druhého. Títo poslovia boli veľmi vážení, pretože boli rýchli a spoľahliví. Prevzali správu a bežali k najbližšiemu poslovi. Zvitky so správami si medzi sebou vymieňali na vopred dohodnutých miestach, a tak dokázali správu doručiť aj na veľmi veľké vzdialenosti v neuveriteľne krátkom čase.

Jeden z týchto poslov sa volal Hualachi. Vynikal statočnosťou, múdrosťou, bol odvážny a verný svojmu pánovi. Hualachi nezniesol, keď videl niekoho trpieť. Občas sa mu stávalo, že napriek tomu, že potreboval rýchlo doručiť zvitok so správou, keď cestou videl, že niekomu treba pomôcť, zabudol na svoje povinnosti a začal pomáhať. Lenže to ho potom na výmennej stanici márne čakali ďalší poslovia, ktorým mal správu odovzdať. Bola to Hualachiho slabá stránka, no napriek tomu ho mal panovník rád, pretože raz zachránil život aj jemu.

Raz panovník zavolal Hualachiho a odovzdal mu veľmi dôležité posolstvo. Bolo určené veliteľovi vojsk, ktoré na hraniciach bojovali s nepriateľom, a obsahovalo rozkazy pre vojakov. Panovník upozornil Hualachiho, aby sa cestou nezdržiaval a čo najrýchlejšie sa ponáhľal k cieľu.

Hualachi to prisľúbil, ale cestou začul žalostný krik, ktorý sa ozýval z priepasti pri ceste. Keď pozrel dolu, uvidel starú ženu, ktorá ta spadla zo strmého brehu. Zabudol na posolstvo a zostúpil do priepasti.

Zobral dva hrubé konáre a priestor medzi nimi vyplnil lianami tak, aby mohol na ne položiť ubolenú starenku a vytiahol ju až…