Zrnko 8. časť

Dvom kamarátom z chatovej oblasti na Slnečnej a Veternej ulici sa súťaživosť v tom, kto žije viac eko a enviro, tak zapáčila, že recyklovali a separovali úplne všetko, čo sa dalo, a možno aj viac, ako sa dalo. Ich zanietenosť pre vec vyvrcholila tým, že založili verejný ekoworkshop s cieľom naučiť deti a dospelých naplno využívať vyhodené alebo použité veci.

„Som zvedavý, koľko ľudí príde na náš prvý workšopíček!” nedočkavosťou sa mrvil na stoličke Imrich Vrtuľa a pozeral pritom z okna základnej školy, do ktorej týchto dvoch eko makačov pustil samotný pán riaditeľ. Vážil si ich aktivity a rád ponúkol priestory školy pre dobrú vec.

Prvý prišiel Eduard Lúka so svojím synom. Samozrejme autom.

Ako ďalšia sa zjavila maminka s dcérou Afanáziou a aj ony prišli v poloprázdnom aute. Do polhodiny bolo v triede pätnásť detí s pätnástimi rodičmi a parkovisko pred školou sa celkom zaplnilo.

„Teraz neviem, či sa máme tešiť alebo plakať,” poznamenal Jaroslav Prepálený pri pohľade na preplnené parkovisko. Pomyslel si, že na úvod by bolo asi vhodné, aby otvorili tému uhlíkovej stopy v doprave. Ale keďže toto bol dobrovoľný krúžok, a nie klasické vyučovanie, mladý Lúka si vytiahol banán, doslova ho zošrotoval a šupku šmaril do koša s komunálnym odpadom akoby nič.

Potom sa pridala Klárka, ktorá si vytiahla mobil a začala hrať hru tak, že si ani nezapla tichý režim, a jej maminka si dokonca pilníkom obrusovala nechty.

„A to sme ani nezačali,” konštatoval Imrich Vrtuľa gúľajúc očami. „Neviem, či by sme to nemali radšej vzdať. Je to tu stretávka riadnych exotov.”

Jaroslav sa porozhliadol po triede a šepol Imrichovi: „Nič nebudeme vzdávať. Veď ani my sme neboli iní toť ešte pred pár dňami.”

„Jáj ozaj. Ale vyzerá to tu, ako keby rodičia využili možnosť zmiznúť z domu,” vrátil sa…