Emócie rodičov - Ako pomôcť sebe a svojim deťom pri práci s emóciami?

„Ty si ale škaredé dievčatko, keď tak plačeš! Veď to bola len zmrzlina!“ rozohnila sa jedna z mám pri stánku so zmrzlinou. Jej dcéra stála nad spľasnutým kopčekom jahodovej pochúťky topiacej sa na horúcom chodníku a z očí jej tiekli slzy.

Mama pri stánku určite nebola prvá ani posledná, čo vyslovila vetu tohto typu. Často sa bojíme emócií, pretože nevieme, ako reagovať. Možno preto sa v prvom rade snažíme utíšiť plač, potlačiť hnev, skrátka vrátiť situáciu do „normálu“. 

To, ako pristupujeme k emóciám, do veľkej miery vychádza z toho, čo sme sa naučili v detstve. Odpozorovali sme, ktoré emócie sú pre našich rodičov vítané a ktoré by sme mali skrývať alebo v ideálnom prípade vôbec necítiť. Naši rodičia sa to zase naučili od svojich rodičov a tak ďalej. Netreba hľadať vinníka – žiadny neexistuje. Čo však môžeme urobiť je zmeniť svoj prístup k emóciám a odovzdať svojim deťom nový, zdravší pohľad na ne.

Sme to totiž práve my, kto má moc ovplyvniť deti. A aj ony majú jednu superschopnosť: poukázať na to, čo sme v hĺbke duše ešte celkom nespracovali. Preto nás môžu ich prejavy emócií rozrušiť alebo dokonca podráždiť. Pripomínajú nám vlastné bolesti a potláčané trápenia. Dôležité je uvedomiť si, že to nerobia úmyselne a že nám v skutočnosti môžu byť veľmi nápomocné.

Kde začať, ak chceme zaujať zdravší prístup k emóciám? Ako s nimi môžeme efektívne pracovať a naučiť to aj naše deti?

• Prijmime ich. Môže to byť dosť ťažké, pretože niektoré emócie by sme často najradšej necítili. Ak si však emóciu a jej prejav zakážeme, stojí nás to veľa síl a zvyšuje sa tlak potláčanej emócie. Emócie nie sú ani dobré, ani zlé, a ak ich jednoducho prijmeme a nebudeme s nimi bojovať, uľaví sa nám.‍
• Preskúmajme ich. Niekedy ani poriadne nevieme, akú emóciu cítime. Cítime sa nepríjemne, čudne... V takých chvíľach je dobré zamerať sa na to, čo nám naše telo hovorí. Bolí ma žalúdok? Potia sa mi ruky? Je mi zima? Takéto zastavenie nám umožní lepšie si uvedomiť, čo vlastne cítime, a zároveň často zmizne fyzický diskomfort, na ktorý sa sústredíme.‍
• Neutápajme sa v nich. Prijímanie emócií je jedna vec, ale utápanie sa v nich nie je až také potrebné. Emócie prichádzajú ako reakcia na dianie v našom okolí a potom odchádzajú. Máme však tendenciu si ich znova a znova pripomínať tým, že si konkrétnu situáciu prehrávame v mysli.‍
• Prejavme ich. Vyjadrenie emócií je veľmi dôležité, inak sa v nás nahromadia nepríjemné pocity a tlak, ktorý prinášajú. Rovnako podstatné však je, ako emóciu vyjadríme. Musíme nájsť spoločensky prijateľný spôsob – beh, trhanie papiera, údery do boxovacieho vreca... Niektorým ľuďom pomáha obyčajné upratovanie, iní vypúšťajú paru spevom alebo umeleckou tvorbou. Plač je tiež neoceniteľným pomocníkom.

• Nesúďme. Ani seba, ani nikoho iného. Emócie sú našou súčasťou, je prirodzené, že sa niekedy bojíme, cítime sa nahnevaní alebo šťastní. Platí to pre každého a nemôžeme to ovplyvniť. Niet sa za čo hanbiť. Čo však ovplyvniť môžeme je náš prístup k emóciám a práca s nimi. ‍
• Zistime, prečo sa objavili. Snažme sa so svojimi emóciami zaobchádzať ako s cennou informáciou. Skúmajme, prečo sa vôbec objavili, čo nám chcú povedať, čo práve potrebujeme. Opýtajmesa sami seba, čo nám pomôže napríklad prestať sa báť: Mám strach, pretože sa necítim bezpečne. Čo mi pomôže cítiť sa bezpečnejšie? Pomohol by mi talizman? Upokojujúci čaj? Pohľad na kolegu, ktorý ma pri prezentácii pred celou spoločnosťou podporí očným kontaktom? ‍
• Odovzdajme skúsenosti ďalej. Ukážme deťom, čo urobíme, keď pocítime nepríjemnú emóciu. Pomôžme im nájsť vlastný spôsob, ako sa s tou či onou emóciou vyrovnať. Nesúďme, nezosmiešňujme ani nebagatelizujme. Sme ich bezpečným prístavom, kde sa naučia, ako sa vyrovnať s rozbúreným morom emócií. Je to dosť ťažká úloha a odovzdávanie tejto skúsenosti ďalej ju neuľahčí. Vyžaduje si to veľa trpezlivosti a tréningu, spoločne sa to však postupne dá zvládnuť. 

DARČEK PRE VÁS: Kliknutím sem si môžete stiahnuť pdf plagát o emóciách.

A ako to dopadlo s dievčatkom z úvodu? 

Pri pohľade na nešťastnú dcéru matku pichlo pri srdci. Pre ňu je to len zmrzlina, ale pre jej dievčatko je to v tej chvíli obrovská tragédia. Spomenula si, aká bola smutná, keď niekoľkokrát spadla zmrzlina jej. Silno dcéru objala a čakala, kým sa vyplače. „Prepáč,“ zašepkala jej do ucha a pohladila ju po vlasoch, „je ti to veľmi ľúto, však?“ Dievčatko prikývlo. „A hnevá ma to...“ „Pomohlo by, keby sme si urobili doma novú zmrzlinu?“ navrhla mama. Dievčatko sa na chvíľu zamyslelo a potom si chrbtom ruky utrelo slzy. „Môžem si vybrať príchuť?“ „Dohodnuté! A predtým si dáme vankúšovú bitku, aby sme sa hnevu úplne zbavili,“ povedala  mamička. Aj ona bola trochu rozladená z pozornosti, ktorú zmrzlinový incident vzbudil. Ale poriadna vankúšová bitka zahnala všetok hnev a smútok. A domáca jahodová zmrzlina bola dokonalá – obe si ju vychutnávali so širokým úsmevom na perách.