Šimon mal rád hudbu hádam od narodenia. Už ako bábätko v kolíske zvedavo otočil hlavičku vždy, keď začul niekoho spievať alebo hrať. A len čo sa naučil štvornožkovať, neomylne si vyberal hračky, čo vydávali nejaké zvuky. Dedko s babkou mu darovali niekoľko hračiek na baterky, ktoré po stlačení vyhrávali rôzne melódie. Ale malý Šimon dokázal vytvoriť hudbu z hocičoho okolo seba – cinkal lyžičkou o kvetináč alebo búchal vareškami na obyčajné hrnce. Neraz mamka darmo zháňala hrnce na varenie, lebo Šimon si z nich postavil svoju malú biciu zostavu.
Niekedy bol z toho doma poriadny hluk. Ale rodičia mali veľkú radosť, že si ich synček buduje vzťah k hudbe. Keď sa dalo, vzali ho na detské hudobné predstavenie alebo na krátky koncert. A doma po večeroch učili Šimona spievať detské pesničky. Bolo vidieť, že chlapčeka hudba naozaj baví.
Keď mal Šimon nastúpiť do školy, rodičia mu pripravili prekvapenie. Spoločne sa vybrali navštíviť základnú umeleckú školu. Tušíte, čo je to za miesto? Nie je to obyčajná škola, ale taká, kde deti získavajú umelecké zručnosti: kreslia, tancujú, spievajú a hrajú na hudobných nástrojoch.
Ako každý rok, aj tentoraz organizovala umelecká škola v Šimonovom meste deň otvorených dverí. Deti sa s rodičmi mohli prísť pozrieť, ako to v takej škole vyzerá a či by ju chceli navštevovať.
Len čo Šimon začul o hudbe, bol nadšením celý bez seba.
„Kedy budem môcť aj ja na niečom hrať?” vypytoval sa nedočkavo hľadiac na klavír a gitaru, vystavené v hale umeleckej školy.
„Čoskoro,” odpovedal ocko. „Najprv by sme ti s mamkou chceli ukázať rôzne hudobné nástroje, aby si ich spoznal. Sám uvidíš, ktorý sa ti bude páčiť najviac. Môžeš si vybrať jeden z nich, na ktorom sa budeš učiť hrať.”
Chlapček sa ešte raz poobzeral okolo seba. Hala…