Karavány tiav brázdili žlté piesky púšte menom Sahara. Nomádi, Tuaregovia a Berberi kráčali nocou vo svojich róbach za obchodmi. Vyhýbali sa spaľujúcemu slnku. Túžili po tieni oázy a po dúšku vody. Všetci poznali, aká vie byť Sahara nebezpečná. Číhali tam na nich púštne búrky, zradné poludňajšie slnko i nočné tvory, vyliezajúce z piesku a skál.
Takým tvorom vždy bol a bude škorpión. Ľudia púšte veľmi dobre vedeli, že veľkého čierneho škorpióna sa netreba báť. No nikto si neželal stretnúť malého žltého škorpióna menom Smrtonoš. Tento škorpión útočí uštipnutím ostrou ihlou, ktorú má na konci zdvihnutého chvosta. Potom do tela obete vpustí nebezpečný jed presne ako had.
Preto sa každý v púšti musí naučiť zákony prežitia. Takéto zákony poznal aj Chabar. Chabar bol mladý muž, ktorý sa naučil od svojej matky liečiť ľudí i zvieratá. Odmala jej pomáhal miešať liečivé odvary a mlieť korenie a bylinky, ktoré zachraňovali životy. Aj teraz, keď už jeho matka nebola medzi živými, Chabar hľadal a miešal nové lieky, aby pomáhal ľuďom.
Jedného dňa sa Chabarovi podaril obrovský objav: vyrobil protijed účinný pri uštipnutí škorpiónom. Každý, kto sa musel vydať na cestu púšťou, ho chcel. Kupci zblízka i zďaleka prichádzali k Chabarovým dverám a bronzovými mincami platili za fľaštičku so zázračným protijedom. Chabar sa stal slávnym obchodníkom. Vyrábal a plnil fľaštičky s protijedom, ktoré potom predával v Káhire.
Po čase sa Chabar rozhodol predávať protijed tam, kde ho ľudia potrebovali najviac – priamo v púšti. Zakaždým odchádzal do púšte na dva týždne; presne toľko totiž vydrží dromedár na ceste. Jeho ťava sa napila a svoj hrb si naplnila zásobou vody. Chabar si zas nabalil množstvo fľaštičiek. Vedel, že v púšti predá protijed za viac mincí než doma. Takto žil a pracoval už štyri roky. Stal sa z neho bohatý mladý muž. Ale bol úplne sám, nemal…
