Do tmy sa ozvalo zavŕzganie. Keby tam niekto práve bol, možno by si všimol, že sa zľahka pohlo veko sarkofágu. V miestnosti však nebolo nikoho. Posledný návštevník odišiel z múzea už pred dvoma hodinami. Svetlá už dávno zhasli a za oknami bolo sychravo a nevľúdne. Veko sa ešte niekoľkokrát skusmo zodvihlo a vždy narazilo na prekážku v podobe priehľadnej vitríny.
Vtom sa ozvala rana ako z dela, sprevádzaná rinčaním skla. Veko sarkofágu s prasknutím vyletelo z pántov a zo zvyškov vitríny sa vysúkala skutočne naštvaná múmia.
Sanechet, tajomník faraóna Kaa, bol už niekoľko tisíc rokov múmiou. Rovnako dlho sa však každoročne prebúdzal na prelome októbra a novembra. Vychádzal vtedy zo svojej hrobky, aby strávil jednu noc medzi živými. Už počas života chodil medzi ľud, aby pre svojho panovníka zistil najnovšie klebety. A ani teraz s tým nehodlal prestať!
Ale za posledných päť milénií to bolo po prvý raz, čo sa mu nepodarilo otvoriť dvierka. Vo svojom celoročnom spánku si totiž nevšimol, že pyramídu faraóna Kaa, kde bol pochovaný, objavili archeológovia. A tak sarkofág i s jeho telom presunuli do múzea. Bolo to na nervy.
Sanechet sa prekvapivo rýchlo postavil na nohy a hojdavou chôdzou sa vydal priamo k dverám. Po ceste neodolal a s chuťou si kopol do rozbitej vitríny. Alarm, ktorý tým spustil, si vôbec nevšimol.
Múmia vyliezla na ulicu pred múzeum a zažmurkala očami. Bola zvyknutá prebúdzať sa na púšti. Do mesta chodievala nepozorovane a vracala sa ešte za tmy, tak, aby ju nikto nevidel. Ale dnes bolo všetko inak. Sanechet zostal v nemom úžase stáť priamo v kuželi svetla vychádzajúceho z pouličnej lampy. Pred múzeom to vrelo. Po ulici sa valil zdanlivo nekonečný sprievod ľudí v maskách. Poskakovali okolo neho veľkí aj malí upíri, vlkolaci, čarodejnice a víly, spievali,…