Prvá časť zo série rozprávok Braňa Jobusa.
„Jalafáš, zdvihni si ten telefón. Čo nepočuješ, že vyzváňa?“
„Máte syna! Máte synaaaaaa, Jalafáša!“ oznamovala mobilom natešenému čerstvému oteckovi Jalafášovi Ontáčikovi – už od tejto slávnostnej chvíle staršiemu – službukonajúca sestra z pôrodnice. Jalafáš, už teda starší, okamžite odložil inštalatérsku tašku s náradím a začal skákať od radosti asi tak do metrovej výšky, ako keby mal na topánkach namontované pružiny.
„A môžem prísť? Kedy môžem prísť?! Musím ho vidieť čo najskôr!“ natešene sa pýtal službukonajúcej sestry, keď vtom ho jemnunko schladil jeho majster jedinou vetou. „Až po fajronte!“ a tresol dvermi v zámočníckej dielni tak, až sa poháre v jeho kancelárii zatriasli. Pozrel na svojho podriadeného prísnym pohľadom, ale, samozrejme, pri takejto slávnostnej správe mu predsa len priateľsky podal ruku a zagratuloval k otcovstvu.
V zámočníckej dielni sa Jalafáš starší nevedel dočkať, kedy sa už konečne skončí pracovná doba, aby ako čerstvý otecko uháňal do pôrodnice za svojimi láskami. A veruže aj uháňal, až sa mu za jeho robotníckymi bagančami prášilo.
Avšak rýchlejšie než on boli sudičky, ktoré sa – prezlečené v bielych doktorských plášťoch – priblížili k čerstvo narodenému bábätku ako prvé. Jedna sa volala Špina Špinavá a druhá Chronta Chrontavá. Uškŕňali sa a nadmieru sa tešili, ako dajú do vienka nevinnému bábätku ich veľmi nelichotivé návyky, čo sa hygieny týka. O to väčšiu radosť, ba až škodoradosť mali z toho, že sa im podarilo detskou zámkou v ich osobnom automobile zamknúť svoje sestričky: Čistotku Čistotnú a Milku Poriadkumilovnú. Tie dve nešťastnice zostali bezmocne trčať zamknuté v aute.
Tento nemiestny fórik od ich sestier mal ovplyvniť život Jalafáša Ontáčika mladšieho, takže pre ne to až taká sranda nebola.
„Prajeme ti, aby sa ti špina páčila!“ zaželala malému Jalafášovi sudička Špina Špinavá.
„A aby si miloval chrontu, aj to ti…