Žil raz jeden dvanásťročný chlapec menom Cristiano. Cristiano rád jedával čerstvé ryby, keďže vyrástol na ostrove, a trávil čas s neobyčajným priateľom Vozom. Ale futbal bol to, čo mal Cristiano zo všetkého najradšej. Och, ako ho len zbožňoval!
Práve trénoval na špeciálnej futbalovej akadémii v Lisabone. Tá však bola ďaleko od domova a jeho príbuzní mu nesmierne chýbali. Bolo mu smutno za rodinou, a padlo mu zaťažko, že tu musí byť sám. Ešteže si z domu priniesol jedno tajomstvo: svoju podomácky vyrobenú loptu menom Voz, ktorá dokázala rozprávať!
Voz mu pomáhal trénovať a podporoval ho, aby zo seba dostal to najlepšie. A vypočul si Cristiana zakaždým, keď sa sťažoval.
„Nič tu nie je ako doma, Voz. Chlapci si už zo mňa aspoň nerobia žarty, lebo sa zlepšujem. Ale tá škola! Neznášam chodenie do školy! Je to taká nuda! Za ten čas by som mohol trénovať. Jedného dňa zo mňa bude najlepší futbalista zo všetkých!“
„Domov ťa vždy počká,“ prízvukoval mu neustále Voz, „ale ak nebudeš chodiť do školy, pošlú ťa odtiaľto preč. Také sú pravidlá. Je to pre teba skvelá šanca niečo sa naučiť, aby si sa zlepšil.“
„Neznášam pravidlá!“ dudral Cristiano.
Mesiace plynuli a Cristiano bol stále nešťastný, no aspoňže si našiel nejakých kamarátov. Ostatní chlapci videli, že sa výnimočne zlepšil, a začali ho obdivovať. Aj na trénerov to urobilo dojem. Ale viete, kto, naopak, nebol ani trocha spokojný? Jeho učitelia v škole.
Cristiano totiž v škole vôbec nedával pozor. Namiesto robenia úloh sa vyštveral cez okno von a tajne sa vkradol do telocvične, kde posilňoval. Miesto učenia zas vymýšľal stále nové spôsoby, ako trénovať. Pripevnil si k nohám vrecká s pieskom a takto behával. Myslel si, že keď bude mať veľké, silné nohy, bude potom bežať rýchlejšie. A ak dokáže utekať rýchlejšie, stane sa ešte lepším hráčom. Niekedy…