Jediné želanie

Pomaly sa blížili Vianoce. Lístie zo stromov bolo už dávno opadané, studený vietor sa preháňal po rozbahnených poliach a v obchodných domoch vyhrávali vianočné koledy.

Mirko bol práve chorý, stál za oknom a pozoroval školákov idúcich hustou hmlou do školy. Ešte pred pár dňami ho bolelo v krku, ale už sa cítil omnoho lepšie. Nemusel ležať v posteli a začínal sa doma nudiť.

Išiel preto za mamičkou do kuchyne a opýtal sa jej: „Mami, čo dnes budeme robiť? Chcel by som niečo vyrábať.“

Mamička sa na neho usmiala. Bola rada, že je mu už dobre. „To je dobrý nápad, čo ti mám pripraviť? Vodové farby alebo pastelky? Alebo plastelínu?“

Mirko sa krátko zamyslel a s iskričkami v očiach odpovedal: „Dnes mi bude stačiť biela pastelka a modrý papier.“ Mamička mu všetko nachystala a chlapec sa zavrel do izbičky.

Netrvalo dlho a prišiel mamke ukázať svoj výtvor. „Mami, spoznáš, čo to je?“

Na obrázku bola bielou pastelkou nakreslená zasnežená zimná krajina. Deti sa sánkovali z bieleho kopca, stromy boli zakryté poriadnou čapicou snehu a pred domom stál usmievavý snehuliak. „Veľmi by som si prial, aby tento rok napadlo veľa snehu, hlavne na Vianoce.“

Mamka Mirkovi vysvetlila, že zima je už za dverami a určite bude aj snežiť. „Ale na Vianoce zvyčajne býva sneh len na horách. Tu v meste si naň budeme musieť počkať až do januára,“ pripomenula mu.

Mirko zosmutnel. Tak veľmi by si želal mať zasnežené Vianoce. Čakanie na Ježiška by mu určite rýchlejšie ubehlo, keby sa mohol celé popoludnie vonku sánkovať.

Počas dňa namaľoval ešte ďalšie dva obrázky bielou pastelkou a z jedného urobil rovno list pre Ježiška. Uprostred bielych vločiek bol odkaz: „Milý Ježiško, nechcem žiadne darčeky. Mám všetky hračky, po akých som kedy túžil. Ale veľmi by som si prial,…