Kde bývajú pocity: Strach

Po olovrante som sa rozlúčil s mamkou a vybehol z bytu, že ešte na chvíľu zbehnem na ihrisko. Zamieril som k bočnému schodisku, lebo som sa bál, že v hlavnom vchode stretnem nahnevaného pána domovníka.

Vytiahol som kľúče, ktoré nosím zavesené na šnúrke na krku. Jeden kľúč od brány, jeden od schodiska a jeden od nášho bytu. Tri kľúče, ako v nejakej rozprávke.

Náš byt si predstavujem ako pevný nedobytný hrad, v ktorom sa môžem schovať. Mám svoju útulnú izbičku a v nej sa nebojím nikoho a ničoho.

No dobre, dobre, občas sa predsa len trošku bojím. Hlavne vtedy, keď je tma. Tiene z mojej nočnej lampičky sa akosi samy od seba predlžujú. Zdá sa mi, akoby sa hýbali a chceli ma chytiť. Majú dokonca aj oči a veľké zuby. No vtedy príde mamka alebo ocko a pred nimi tie tiene vždy utečú.

Naša pani učiteľka nám vravela, že keď sa v noci bojíme, máme si predstaviť čosi pekné alebo niečo, čo nás ochráni. Ja si predstavujem psíka, ktorý pri mne leží, a kým ja spím, on ma stráži.

Môj spolužiak Peťko sa zas veľmi bojí búrky. A nielen v noci. Keď hrmí uprostred noci, skryje sa pod posteľ. Ale cez deň v škole posteľ so sebou nemá, a tak len čo za oknom zahrmí, vlezie pod lavicu.

Niektorí chlapci a dievčatá sa mu za to smiali, no pani učiteľka nám povedala, že strach má každý. „Dokonca aj ja,“ priznala. „Aj náš pán riaditeľ.“

To si neviem ani len predstaviť, lebo pán riaditeľ je veľmi veľký a určite by porazil aj zlých robotov.

Pani učiteľka Peťkovi poradila: „Keď sa bojíš búrky, spomeň si na niečo smiešne. Alebo si búrku predstav ako veľký ružový balón, ktorému dáme frčku a on praskne – preto robí…