Martinko sa vydáva za ďalším z pocitov, ktorý všetci dobre poznáme. Pridajme sa k nemu na cestu činžiakom a s večne nespokojnou susedkou zistíme viac o pocite znechutenia.
Bola sobota. Keďže sa nešlo do školy, ráno som si podriemal o čosi dlhšie než zvyčajne. Zrazu som začul, ako ma mamka budí:
„Vstávať, ty sedmospáč, hádam neprespíš celý deň len preto, že máš voľno.“
Znechutene som sa na mamku pozrel.
„Tváriš sa, akoby ti práve popod nos prešlo smetiarske auto,“ povedala so smiechom, keď odťahovala záclony. „Poď, raňajky máš na stole.“
Ešte celkom neprebudený som sa došuchtal do kuchyne. Pri stole sedel ocko a čítal noviny.
„Dobré ráno, synak,“ pozdravil ma.
„Bré ráno,“ odzdravil som zívajúc tak veľmi, že by som to smetiarske auto celé pohodlne zhltol.
Ocko len mierne zdvihol zrak a vrátil sa k čítaniu.
Sotva rozlepenými očami som pozrel na stôl. „Chlieb so syrom a uhorkou? Nemáme niečo iné?“
„Netvár sa, akoby ti uleteli včely,“ pokarhal ma ocko. „Potrebuješ pestrú stravu, nie každý deň len jogurtíky a sladkosti.“
Čušal som, lebo som dobre vedel, že ho neobmäkčím. S kyslým výrazom som sa pustil do jedla. Hlad je hlad a nakoniec som všetko s chuťou zjedol.
„No vidíš, ani to nebolelo,“ poznamenal s úsmevom ocko.
Poďakoval som a utekal sa obliecť.
„Kam tak letíš? Nezabudni, že po obede ideme do múzea.“
„Už po obede?“ začal som sa ošívať. Do múzea chodím rád. Vždy sa tam dozviem niečo nové. No chcel som ešte vidieť kamarátov a možno sa aj dopátrať, kde bývajú tie emócie.
„Ale netvár sa...“
„… ako keby mi popod nos prešlo smetiarske auto,“ doplnil som za mamu.
Tá si len povzdychla a kývla rukou.
„Tak teda bež. Ale dohoda platí. Do obeda.“
„Jasné, čaute!“ rozlúčil som sa. Zbehol som o dve poschodia nižšie. No ešte som ani nestihol otvoriť bočné dvere a už som skoro vrazil do pani susedy zo štvrtého.
„Dobrý deň,“ pozdravil som…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
