Raz dávno žila v malom japonskom mestečku jedna rodina. Patrili síce k tým chudobnejším, ale všetkého mali tak akurát, a tak si nažívali v pokoji a mieri. A to až dovtedy, kým jedného dňa ich malý synček neochorel. Neprestajne plakal a jeho pleť bola celkom bledá a chladná. Ráno čo ráno sa prebúdzal s horúčkou. Takto to pokračovalo dlhší čas.
Napriek tomu, že rodičia vyskúšali množstvo čarovných elixírov a oslovili viacerých doktorov v okolí, žiaden z nich nedokázal ich synovi pomôcť. Muž so ženou boli nesmierne zúfalí, keď si naraz spomenuli na starca, ktorý žil hlboko v horách. Hovorilo sa o ňom, že nik nie je múdrejší než on, hoci ho nikto z miestnych nikdy nestretol.
Utrápená žena sa teda rozhodla nechať muža s chorým synom doma a vybrala sa do hôr hľadať neznámeho starého mudrca. Cestu si musela kliesniť cez hustý porast. Po dlhej a strastiplnej ceste napokon prišla k akejsi drevenej chatrči.
„Čo ťa sem privádza?“ opýtal sa jej starec s dlhou šedivou bradou.
„Prepáčte, že vás obťažujem, ale mám chorého syna. Vyskúšali sme už všetko možné, no nič nepomohlo. Náš syn zrejme umiera. Prosím, pomôžte nám, ak môžete.“
Keď starec videl hlboký žiaľ matky, pozval ženu dovnútra, aby mu vyrozprávala, čo sa stalo. Jeho chatrč bola veľmi skromná, ale zato útulná. A praskajúci oheň v piecke pôsobil upokojujúco.
Po chvíľke sa žena rozrozprávala: „Pane, môj syn je naozaj veľmi chorý. Celé dni má vysoké teploty, je bledý ako krieda, úplne vysilený a uzimený. Bojím sa, že čoskoro umrie, ak mu nejako nepomôžem.“
Starec si zronenú ženu pozorne vypočul a potom prehovoril: „Obávam sa, že tvoj syn naozaj umiera. Ja, žiaľ, nepoznám liek na jeho chorobu. Ale môžem ti povedať aspoň to, koľko dní bude ešte žiť.“
„A čo ak mi poviete, že tých…