Lujzina chlpatá pomocníčka

Lujza bola už veľká školáčka, tento rok nastúpila do ôsmej triedy. Ale nechodila tam sama. Každé ráno ju do školy sprevádzala jej verná štvornohá kamarátka – sučka menom Bejly. Možno si pomyslíte: psy predsa do školy nesmú! To je pravda, obyčajné psy naozaj do ľudskej školy nechodia. Bejly mala výnimku. Lujza by bez svojho psíka do školy chodiť nemohla.

Lujza a Bejly tvorili nerozlučnú dvojicu. Denne spolu kráčali do školy a potom zase z nej, tak ako dnes. Len čo dievčatko za sebou zavrelo dvere, sučka dostala na chvíľu voľno.

„Oddýchni si, Bejly,“ vyzvala ju Lujzina mamka a poškrabkala ju za ušami. Dala jej psiu maškrtu a naliala vodu až po okraj misky.

Lujza sa za ten čas prezliekla a vybalila si veci z tašky. Potom ako zvyčajne vyrozprávala mamke, čo všetko v škole zažila. Bolo príjemné, teplé popoludnie, a tak sa rozhodla, že sa ešte s Bejly poprechádzajú. Opatrnými krokmi teda vyšla na dvor, jemne sa pridržiavajúc steny. Psík vylihoval v tieni na verande.

„Tak čo, Bejly, dáme si ešte krátku prechádzku?“ opýtalo sa dievčatko veselo a pohladilo ju po hlave. Sučka sa k nemu ochotne priplichtila a kývajúcim chvostom ho šteklila na nohách. Aby ešte jasnejšie naznačila nedočkavosť, začala Lujze oblizovať ruku. „Ty šibalka, tak poďme,“ zavelila so smiechom.

Počas pekných dní, ako bol ten dnešný, zvykla Lujza zájsť do neďalekého parku. Cestu už poznala naspamäť. Stačilo sa pustiť po chodníku na koniec ulice, zabočiť vľavo hore kopcom a tam stála vstupná brána. Rozlúčila sa s mamkou, nasadila Bejly vôdzku a spoločne vyrazili na prechádzku. Aj keď sa sučka nevedela dočkať, ako vždy kráčala Lujze po boku. Bola to predsa jej práca!

V parku sa Lujza orientovala veľmi dobre. Vedela o každej lavičke, strome, cestičke a všetkých jeho zákutiach. Napriek…