Malá záchranárka

Za siedmimi zasneženými mestečkami a tromi napoly zamrznutými potokmi bola malá dedinka. V tej dedinke stál domček a v tom domčeku žilo dievčatko. Bolo ako všetky ostatné: malo mamu, ocka a mladšieho bračeka. Volalo sa Julka a práve rozbaľovalo vianočnú výzdobu.

„Mami, mami, pozri, čo som našla!“ zvolala, keď otvorila jednu zo záhadných škatúľ, ktorá rok ležala v skrini bez povšimnutia.

Mama nakukla dovnútra: „Jéj, veď to sú tie, čo nám zostali z minulých Vianoc.“

V škatuli sa nachádzali štíhle prskavky. Bolo v nej však ešte niečo – jedna maličká sviečka. Farbu mala už vyblednutú a vôňu nevýraznú, no vlani zachránila rodinu, keď vypadol prúd.

Namyslené prskavky sa so zívaním zobudili. Keď uvideli malú sviečku, začali sa jej posmievať.

Malá sviečka menom Ester (lebo tak sa volala) posmutnela. Mrzelo ju, že si prskavky nepamätali, ako usilovne svietila celú noc počas uplynulých Vianoc. Po zvyšok dňa pozorovala, ako Julka s mamičkou rozkladajú po oknách nádherné vianočné ozdoby. Tešilo ju, keď ich počula spolu sa smiať a spievať vianočné koledy.

Na ďalší deň zas sledovala, ako stavajú a zdobia stromček. Vianočné gule, svetielka, sklenené šišky a rôzne umelohmotné postavičky z betlehema – všetko krásne navešané na voňavej jedličke.

Keď si vianočné ozdoby, pyšne sa hojdajúce na stromčeku, všimli malú sviečku, začali sa chichúňať a potom sa nahlas rozosmiali. Ukazovali na ňu a hovorili si, aká je škaredá. Keď ich to už prestalo baviť, s falošnými úsmevmi zmenili tému, pokukujúc po smutnej sviečke.

„Ako sa voláš?“ opýtala sa Ester snehuliačika na neďalekej vetvičke.

No ten sa zatváril nazlostene a urazene, že si dovolila osloviť ho. „To ti môže byť jedno, ty skrčok. Ja sa s takými bezvýznamnými vecami nerozprávam.“ Potom sa naduto otočil.

Ester bola sklamaná, ale stále dúfala, že ešte bude mať príležitosť byť…