Na dvore bolo kopec snehu. A tiež kopec detí. Niektoré sa guľovali, iné sa zas v snehu váľali. A ďalšie deti si stavali snehuliakov. Jeden pekný snehuliak už stál uprostred ihriska a pozoroval to šantenie s kamienkovým úsmevom. Aj oči mal z kamienkov. Jedno bolo väčšie, druhé menšie. Vyzeralo to, akoby na všetkých navôkol žmurkal.
Deti veselo šantili a vystrájali, keď vtom prišiel na ihrisko akýsi chlapček s dievčatkom. Boli rovnakí ako ostatné deti. Až na jednu maličkosť – boli čokoládkoví. Niežeby boli z čokolády ako vianočné salónky. Len farba ich pleti bola tmavšia. Chvíľu tam nesmelo postávali a pozorovali ostatných. Chlapček sa napokon odvážil a vybral sa k skupinke hrajúcich sa detí.
„Môžeme sa s vami zahrať?“ opýtal sa.
Deti sa náhle prestali hrať. „Nie, s takými ako vy sa nehráme,“ odpovedalo ktorési z nich.
Chlapček smutne zvesil hlavu. Potom popod nos zamrmlal: „Pječo?“
„Lebo ste iní ako my.“
„Ako iní?“ nedal sa chlapček.
„No iní. Veď ani rozprávať poriadne nevieš,“ smiali sa mu deti.
Čokoládový chlapček sa otočil a nešťastný sa vracal k sestričke. Vo chvíli, keď prechádzal okolo snehuliaka, tomu vypadol jeden z kamienkov, ktoré tvorili jeho ústa. A teraz to už nevyzeralo, že sa snehuliak usmieva. Skôr naopak. Aj on odrazu posmutnel.
Chlapček zdvihol kamienok a dal ho späť na miesto, odkiaľ vypadol. Snehuliak sa tak opäť usmieval. A nielen to…
„Ďakujem ti, si milý,“ prehovoril snehuliak na jeho veľké prekvapenie.
„Ty… ty jozpjávaš?“
„Ako vidíš, áno,“ pritakal snehuliak, „mohol by si, prosím, zavolať aj ostatné deti? Nemám až taký silný hlas. Chcel by som im niečo porozprávať.“
„Poďte sem, on jozpjáva. Snehuliak jozpjáva!“ zakričal nadšene čokoládový chlapček.
„No jasné! A ešte aj tancuje, všakže, ty klamár,“ doberali si ho deti. No niektorým to predsa len nedalo a vybrali sa…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
