O Julkovi na štyroch kolesách

Na okraji dediny stál malý modrý dom. Býval v ňom chlapec menom Julko spolu so svojimi rodičmi a staršími súrodencami. Nebol to však obyčajný dom.

Keby ste ho navštívili, zbadali by ste v ňom viacero neobvyklých vecí. Dovnútra sa totiž nevchádzalo po schodoch, ale po šikmej plošine. V celom dome nebol ani jeden schod. Naopak, všade bolo veľa miesta – široké chodby a priestranné dvere bez prahov. Prečo bol modrý dom taký zvláštny?

Celý bol prispôsobený malému Julkovi, aby nemusel prekonávať žiadne prekážky. Julko, ten modrooký, svetlovlasý chlapček, sa totiž pohyboval na vozíku. Bez prahov a schodov mohol voľne jazdiť, kam len chcel, dokonca aj z domu rovno na ulicu, a to bolo pre neho veľmi dôležité.

Julko totiž zbožňoval prechádzky po dedine. Pomaly otáčal kolesami a cestou si všímal aj tie najmenšie detaily. Sledoval domy, ploty, záhrady, garáže, chodníky a všetko, čo sa na ulici dialo.

Bola práve sobota popoludní a Julko presvedčil na malú prechádzku aj svoju sestru Kvetku. Julko mal radosť, keď dokázal všetko zvládnuť sám, ale niekedy narazil na prekážku v podobe zle zaparkovaného auta alebo rozbitého chodníka. Za Kvetkinu pomoc bol preto vďačný.

Vonku bolo už poriadne horúco, a tak si do batoha pribalil aj fľašu vody. Batoh zavesil do zadnej časti vozíka. Okrem vody tam mal uložený tiež pršiplášť na vozík, nejaké hygienické veci a malé občerstvenie.

„Kvetka, prosím, pridaj plyn!“ zvolal. Julko miloval rýchlu jazdu. Kvetka pevnejšie stisla rúčky na vozíku a začala ho tlačiť rýchlejšie. Julko sa usmieval od ucha k uchu.

Vybrali sa jeho klasickou trasou. Odbočili do novej ulice vpravo, tam, kde stálo veľa nových domov. Keďže už poriadne pripekalo, Kvetke napadlo, že zájdu do parku. Tam sa budú môcť trochu schladiť v tieni.

Julko súhlasil. Silné slnko ani on nemal práve…