Na brehu Červenej rieky vo Vietname stál prekrásny palác. Žil v ňom mocný úradník so svojou dcérou menom Mi Nuong. Úradník sa obával dotieravých nápadníkov a chcel dcéru pred ich zrakmi uchrániť, a tak Mi Nuong trávila celé dni v paláci. Sedávala na vrcholku jednej z veží – a tam vyšívala, čítala si, rozprávala sa so slúžkou alebo len tak hľadela na Červenú rieku.
Jedného dňa začula, sediac vo veži, tóny piesne. Hlboký, a pritom nežný hlas, ktorý spieval, ju razom očaril. Pozrela sa z okna, ale zbadala len rybársku loď plaviacu sa po rieke.
„Počuješ?“ obrátila sa k svojej slúžke. „Aká krásna pieseň! Ten, kto ju spieva, musí byť iste veľmi pekný,“ zasnívala sa.
Aj slúžka sa vyklonila z okna: „Moja pani, možnože spieva pre vás! Možno je to syn bohatého úradníka v prestrojení! Čo ak si vás chce tajne obzrieť a potom si vás vziať za ženu?“
Mi Nuong sa začervenala a srdce jej poskočilo. Chcela si prezrieť toho neznámeho mladíka na lodi, ale bol príliš ďaleko, takže mu nevidela jasne do tváre. Jeho zvonivá pieseň plynula po prúde rieky preč spolu s ním.
Mi Nuong zostala sedieť pri okne celučký deň. Keď ju otec volal na spoločný obed, odkázala mu, že, bohužiaľ, nemôže. A keď nastal čas večere, poslala len slúžku s odkazom, že nie je vôbec hladná. To isté sa opakovalo aj nasledujúci deň. Lenže rybárska loď s očarujúcim spevákom sa už viac nevrátila.
Ako dni ubiehali, Mi Nuong bola stále bledšia a bledšia. Nakoniec zoslabla až natoľko, že musela zostať ležať na lôžku.
Otec si o ňu začal robiť vážne starosti. „Moja milá,“ oslovil ju, „povedz, čože ťa trápi?“
„Ale nič, otecko,“ odpovedala. Bola však už taká zoslabnutá, že sotva otvorila oči.
Otec dal okamžite priviesť doktora. Ten síce…