O medvedíkovi, ktorý kradol medík

Včielky v lese mali hlávky plné starostí. Zatiaľ čo ony celý deň usilovne pracovali, medvedík im ukradol z hniezda medík. A nebolo to po prvýkrát! Včielkam sa toto jeho správanie vonkoncom nepáčilo. Ale čo mali robiť? Nemohli zostať celý deň v hniezde a strážiť. Mali predsa hromadu práce – poletovať po lese a zbierať peľ. Premýšľali teda, ako maškrtnému mackovi dohovoriť. „Poďme za škriatkom Dubíkom, on nám určite poradí,“ zhodli sa nakoniec.

Škriatok Dubík sedel pod starým dubom na lúčke a pískal si na píšťalke, keď tu zbadal blížiaci sa roj včielok. „Pekný deň! Čo sa tvárite, akoby vám včely uleteli?“ zasmial sa Dubík.

„Nemáme náladu na vtipy,“ ponosovali sa včielky. „Prišli sme si k tebe po radu.“ A vzápätí Dubíkovi vyrozprávali, čo ich trápi. „Medvedík je prefíkaný. Zakaždým počká, kým neodletíme zbierať peľ, a keď je väčšina robotníc mimo hniezda, potom sa vrhne na náš med.“

„Skúsim sa s ním porozprávať,“ prisľúbil včielkam Dubík.

„Ďakujeme ti, teba snáď poslúchne,“ potešili sa včielky a už aj sa náhlili späť do práce.

Dubík im ešte zakýval na rozlúčku a vybral sa pohľadať medvedíka.

Našiel ho, ako sa spokojne vyhrieva na slniečku – celý polepený od medu.

„Pekný deň,“ pozdravil macka Dubík, „vidím, že si si pochutnával na medíku.“

„Ale… našiel som krčah plný medu, tam pod stromami,“ zaklamal macko.

„Krčah medu len tak pohodený v našom lese? A kdeže je ten krčah?“ predstieral začudovanie Dubík.

„No, niekde tu musí byť,“ okúňal sa medvedík.

„To je mi náhoda! Dnes za mnou prileteli včielky, že im niekto kradne medík.“

„Tak o tom ja vôbec nič neviem,“ začervenal sa macko.

„Neklameš náhodou? Včielky mi povedali, že si to bol ty. Ony celý deň tvrdo pracujú, aby mohli vyrobiť med, a ty si len tak prídeš a vezmeš im ho! Nehanbíš sa?“ zamračil sa Dubík.…