Pred mnohými rokmi svietilo na našu planétu nie jedno, ale rovno osem sĺnk. Spôsobovalo to však vskutku obrovskú horúčavu. Na Zemi tak bolo takmer všetko úplne spálené. Moria a jazerá sa pomaly už celkom vyparili a na vyprahnutých pláňach skoro nič nerástlo. Ľudia aj zvieratá trpeli, pretože nemali čo jesť. Jednoducho, celá planéta sa vďaka tej neznesiteľnej páľave ocitla na pokraji zániku.
Keďže situácia bola naozaj vážna, ľudia z oblasti, kde dnes leží Ázia, si zaumienili, že s tým musia niečo urobiť. Osem sĺnk bolo na našu planétu rozhodne priveľa. Dlho premýšľali nad tým, ako by sa dali tieto pre život nevyhovujúce podmienky zmeniť, až prišli k záveru, že musia nejakým spôsobom z oblohy odstrániť sedem sĺnk, pretože jedno slnko by zrejme úplne postačovalo.
Keď sa o tom spoločne radili, jednému mužovi napadlo, že by mohli osloviť najšikovnejšieho lukostrelca v osade, aby sa pokúsil nadbytočné slnká zostreliť. Lukostrelec sa s veľkou poctou ihneď zhostil tejto dôležitej úlohy. Pripravil si sedem najostrejších šípov, vyliezol na vrchol hory a vystrelil šíp na prvé slnko. Keď toto slnko zbadalo, že sa ktosi pokúša na neho strieľať, rýchlo sa vzdialilo do bezpečia, a to až natoľko, že jeho lúče už viac nedopadali na Zem. Lukostrelec potom postupne vystrelil aj zvyšných šesť šípov a všetkých šesť sĺnk sa vzdialilo tak veľmi, že už pre našu planétu nepredstavovali žiadnu hrozbu. Na oblohe tak ostalo už len jedno jediné slnko. Ihneď bolo na Zemi oveľa príjemnejšie. Jedno slnko absolútne postačovalo.
No z ničoho nič sa stalo niečo veľmi zvláštne. Totiž aj to posledné slnko sa začalo obávať, že bude tiež zostrelené. A tak sa zo strachu radšej ukrylo za horizont skôr, než lukostrelec vytiahne ďalší zo svojich šípov. Svetlo a teplo sa za malý okamih úplne vytratili a na planéte zavládla temnota a dovtedy nevídaný chlad. Muži…