O smutnej kolobežke

Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré sa volalo Klárka. Klárka si na narodeniny veľmi priala kolobežku. Presne vedela, aká by mala byť: ružová, so strapcami na kormidle – a hlavne so zvončekom v tvare jednorožca.

A pretože to bolo veľmi dobré dievčatko, na narodeninovej oslave vysnívanú kolobežku naozaj dostala. Klárka mala takú obrovskú radosť, že si kolobežku postavila hneď vedľa postele – aby to bolo to prvé, čo po prebudení uvidí.

Keď sa ráno zobudila a zistila, že sa jej to vážne nesnívalo, radostne vyskočila z postele. Poponáhľala sa s obliekaním aj s raňajkami, aby bola čo najskôr vonku a mohla si kolobežku vyskúšať. Vzápätí už uháňala po chodníku a veselo zvonila. To bola ale jazda!

Od tej doby Klárka jazdila stále iba na kolobežke, či bolo teplo, či zima. Úplne najradšej sa na nej vozila do škôlky, pretože chodník viedol z mierneho kopčeka, a Klárke pri ceste dolu kopcom viali vlasy spod prilby tak, že sa cítila ako kométa.

Lenže keď napadol sneh, musela ju nechať zaparkovanú v chodbe. Ale aj tak ju po príchode domov nikdy nezabudla aspoň pohladiť. „Neboj sa, čoskoro bude opäť teplo,“ pripomínala jej zvesela. A šťastná kolobežka sa už nemohla dočkať jari.

Ale stalo sa niečo, čo kolobežka nečakala. Zima sa skončila – a prišli ďalšie Klárkine narodeniny. Pretože mamička a ocko radi jazdili na bicykli, tento rok dcérke podarovali prvý naozajstný bicykel. Chvíľu síce trvalo, kým sa na ňom Klárka naučila jazdiť, ale napokon sa jej to veľmi zapáčilo. A tak čoraz viac dávala prednosť bicyklu pred milovanou ružovou kolobežkou. Jazdiť na bicykli sa totiž dalo aj v teréne, a to si veľmi obľúbila.

Navyše, na jeseň Klárka nastúpila do školy. Už nejazdila každý deň z kopčeka na kolobežke. Namiesto toho pekne vykračovala s aktovkou na chrbte, tak ako naozajstná školáčka. Ružová kolobežka…