V mori plnom krásnych rýb žila malá chobotnička Lenička so svojou mamkou a ockom. V tom mori žila aj jej babička, dedko a mnoho kamarátov.
Chobotničky sú čarovné vodné tvory. Dokážu totiž meniť sfarbenie. A tak môže mať chobotnica farbu, aká sa jej práve páči. Zelenú, ružovú alebo bielu.
A to nie je všetko! Chobotnice nemajú ruky a nohy ako my. Namiesto toho majú chápadlá, ktoré vyzerajú ako dlhokánske ručičky. Lenička ich mala hneď osem, okolo celého telíčka. Svoje chápadielka mala rada, pomáhali jej. Vďaka nim mohla rýchlo plávať, jesť aj sa hrať.
Jednej noci jej však chápadielka nedali spať. Krútili sa, mávali a nechceli sa pokojne uložiť. Lenička už bola poriadne unavená, a tak doplávala k mamke pod veľký kameň. Mamička sa tiež chystala spať a malá chobotnička sa k nej pritúlila.
Ale chápadielka nie a nie sa upokojiť. Niektoré sa len tak kývali zo strany na stranu, iné šteklili Leničkinu mamku na tvári.
„Jaj, to šteklí. Takto veru nezaspím,“ povedala mamka chobotnica. Vzala Leničkine chápadielka do svojich a jedno po druhom básničkou uspávala:
Chápadlo prvé, druhé, tretie,
pomaličky nám sníček nesie.
Chápadlo štvrté, piate, šieste,
mojej Leničke spánok prineste.
Aj moja malá chobotnička
už zatvára svoje očičká.
Siedme a ôsme chápadielko spí,
všetkým sa nádherný sníček sní.
Mamička preplietla svoje chápadlá s Leničkinými, ako keď teba mamka drží za ruku. Chápadielka už neboli divoké. Už neplávali, nešteklili, držali sa pevne jedno druhého, druhé tretieho, tretie štvrtého, štvrté piateho, piate šiesteho, šieste siedmeho, siedme ôsmeho. Zostali uvoľnené a dali sa unášať podvodnými prúdmi. Morská voda ich všetky príjemne hojdala a zvuky naokolo postupne ukolísali Leničku k hlbokému spánku.