Dávno, pradávno, kdesi v Rusku, sa po rokoch strávených vo vojne starý vojak vracal domov. Nemal nič okrem oblečenia, ktoré na jeho vychudnutej postave len tak viselo. Šiel už celý deň, bol na smrť unavený a hladný. Blížila sa noc a on ešte nejedol.
Ako sa tak trmácal, zahliadol v diaľke svetlá. Dedina! Starý vojak sa zaradoval. Tam sa určite nájdu dobrí ľudia, ktorí mu ponúknu niečo na zjedenie a miesto, kde by mohol hlavu zložiť.
O chvíľu už zaťukal na dvere prvej chalúpky.
Otvorila mu bielovlasá starena. „Čo chceš?“ spýtala sa.
„Hľadám, kde by som prenocoval. Mám už staré kosti, a keď k ránu padne rosa, bolí ma celý človek,“ odpovedal vojak.
„Nuž tak poď ďalej,“ pozvala ho starena.
Vojak sa jej poďakoval a skromne sa posadil na stoličku pri stole v rohu kuchyne. Chvíľu sa ošíval, ale potom sa predsa osmelil: „Som hladný, babička, nemali by ste niečo na zjedenie?“
Stará žena mala jedla dostatok. Bola však veľmi lakomá a nemala najmenšiu chuť sa s vojakom podeliť. A tak sa rozhodla, že bude predstierať chudobu. Srdcervúco sa rozplakala:
„Ach, ja biedna, starenka nad hrobom, tak rada by som sa s tebou rozdelila, ale sama nič nemám… Od rána som nič do úst nedala.“
Vojak však mal filipa. Už roky sa potĺkal svetom a naučil sa dobre pozorovať ľudí, na ktorých narazil. Od prvej chvíle mu bolo jasné, že starena chudobou netrpí. Dovtípil sa, že v komore bude mať iste plno chutného jedla.
Vtom zbadal sekerku opretú o pec: „Čo keby sme si, babička, spoločne uvarili sekerkovú kašu?“
„Sekerkovú kašu?“ podivila sa žena. Nič také nikdy nepočula.
„Keď nie je čo pod zub, sekerková kaša nás zachráni,“ vyhlásil vojak. „Žiadny strach, ja vás to naučím, len mi dajte nejaký…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
