Silný severný vietor sa preháňal po krajine a všade, kam prišiel, pred ním zatvárali okenice a schovávali sa. Mal naozaj veľkú silu. Mohol lámať stromy, keď sa mu zachcelo, alebo mohol priviať takú fujavicu, že pokryl silnou vrstvou snehu celú krajinu. Na šírom mori vedel urobiť také veľké vlny, že ich žiadna rybárska loď nevedela zdolať, a tak rybári radšej v ten deň ani na more nevyplávali. Aj migrujúce vtáky sa mu veľkým oblúkom vyhýbali, lebo letieť oproti takému silnému vetru by ich stálo všetky sily.
Raz, vysoko nad zemou, stretol tento severný vietor slnko. Hneď sa mu začal posmievať, že je silnejší.
„Uhni mi radšej z cesty, lebo ťa odvejem tak ďaleko, že už nikdy na túto zem nedosvietiš!”
Slnko sa však nedalo, a tak vznikla hádka o to, kto je silnejší. Ani jeden z nich nechcel ustúpiť. Vtom obaja videli dole na zemi pútnika, ako kráča prašnou cestou. Vietor chcel hneď vytvoriť prašnú búrku, aby preukázal svoju silu, ale slnko ho zastavilo. Dohodli sa, že ten, kto skôr vyzlečie pútnika z kabáta, vyhrá.
A tak začal fúkať vietor pútnikovi popod kabát. Najprv z jednej strany, potom z druhej strany. Zakaždým sa pútnikovi kabát nadvihol, ale nikdy to nestačilo na to, aby ho z neho vyzliekol. Nahnevaný vietor začal fúkať čoraz silnejšie, ale namiesto toho, aby z pútnika sfúkol kabát, dosiahol iba to, že ten sa poriadne pozapínal a napokon sa ukryl v skalnom previse. Nakoniec bol vietor už taký vyčerpaný, že sa úplne vzdal. Pred slnkom priznal, že nedokáže zobrať pútnikovi kabát.
Slnko nič nepovedalo, len sa usmievalo. Keď vietor stíchol, pútnik sa opäť vydal na svoju cestu. Opustil skalný previs a ďalej kráčal po prašnej ceste. Slnko vyšlo na oblohu, ktorá bola úplne bez oblakov, lebo vietor všetky rozfúkal. V tichosti sa usmievalo na pútnika a…
Readmio je aplikácia plná detských rozprávok oživených zvukmi, ktoré reagujú na váš hlas. Fúra rozprávok je zadarmo, nové pridávame každý týždeň.
