Terezka, inak usmievavé dievčatko, bola v poslednom čase akási bez duše. Aj dnes po príchode zo školy hodila aktovku nahnevane na zem.
„Terezka, čo sa stalo?“ spýtala sa jej mamička.
Dievčatko pomaly začalo: „Mami, už budúci týždeň budem v novej triede, však?“
Mamička hneď pochopila, čo dcérku trápi. Terezka sa rada učila jazyky, a tak sa s rodičmi dohodli, že prestúpi do jazykovej triedy. Lenže to so sebou prinášalo aj veľké zmeny.
„Nikoho tam nebudem poznať,“ vzlykalo aj teraz dievčatko smutne. Predstava neznámej triedy a straty kamarátov ho ľakala.
Mamička sa usmiala. „Možno si to netušila, ale ja viem aj o inej Terezke, ktorá tiež ovládala veľa cudzích jazykov! Ona tiež zažila mnoho veľkých zmien. Ale nielenže sa ich nebála, ona ich dokonca sama vymýšľala.“
Terezke sa to nezdalo. Vari môže mať niekto rád zmeny, ešte aj tie nepríjemné?
Mamička ju vzala za ruku a spoločne sa posadili na pohovku s hrnčekom teplého čaju. Potom začala rozprávať:
„Keď sa malá Terka narodila, písal sa rok 1717. Vtedy vôbec nebolo obvyklé, aby dievčatá navštevovali školu – často tam nechodili dokonca ani chlapci. Obyčajní ľudia si nemohli štúdium dovoliť, a tak namiesto do školy brali deti so sebou do práce na pole. Ale Terka nebola obyčajné dievčatko. Bola to princezná.
Jej otecko bol mocný panovník – cisár Svätej ríše rímskej Karol VI. Vládol mnohým krajinám, a tak sa aj Terka učila po latinsky, francúzsky, nemecky, taliansky, maďarsky a španielsky. Zároveň sa venovala dejepisu a náboženstvu, kresleniu, tancu a hudbe. Každý deň chodila do kostola, v sobotu a nedeľu dokonca dvakrát za deň, a veľmi rada navštevovala pútnické miesta po celej krajine.“
„Páni, tá teda vedela jazykov! Možno budem raz tiež ako ona,“ zasnívala sa Terezka a na nepríjemné obavy z novej triedy začínala…