Vesmír v Elinej izbe

„Radšej sa s ňou nebav!“ povedala Zuzana novej spolužiačke, ktorej nezostalo v 5.A iné miesto ako vedľa strapatej Ely. Ela sedávala sama od prvého ročníka, odkedy ju začal zaujímať vesmír. Lepšie povedané, bola ním posadnutá.

„Volám sa Monika,“ predstavilo sa to nové dievča a odvážne si prisadlo k Ele.

„Ja som Venuša, teda Saturn... och, nie... som Ela,“ zahanbene sklopila zrak a bola zmierená s ďalším odsúdením. Monika sa však usmiala. Ela bola prekvapená a veľmi šťastná. Okrem novej kamarátky sa chystala aj na prezentáciu o hviezdach. Pani učiteľka ju hneď vyvolala k tabuli.

„Najväčšiu hviezdu máme stále pred očami. Viete, ktorá to je?“ pohľadom nabádala spolužiakov k odpovedi.

„Ty si tá hviezda. Hviezda najjasnejšia!“ zvolala Zuzana a trieda vyprskla smiechom.

Ela sa nedala. „Nie, je to Slnko. Ostatné hviezdy, ktoré vidíme na nebi, sú plynné útvary guľového tvaru. Zomierajú tým, že explodujú a stávajú sa z nich červení obri.“ Oči jej žiarili. Bola vo svojom živle. Snažila sa nevšímať si šuškanie a tichý smiech, ktorý sa ozýval medzi lavicami. Pokračovala: „Vedeli ste, že hviezdy sa môžu rozmnožovať? Prach z explózie vytvorí novú generáciu hviezd.“

Pani učiteľka uznanlivo kývla hlavou.

„Ha, dúfam, že keď vybuchneš, tak nestvoríš rovnaké hviezdy, ako si ty. To by mali riadne naprd!“ zakričala opäť Zuzana.

Ela to už nevydržala. Triasli sa jej ruky, v ušiach počula len tupé zvuky, pohľad jej zahmlili slzy. Zľakla sa. Mala pocit, že sa nemôže nadýchnuť. Rozbehla sa k svojej lavici a to, čo uvidela, ju zranilo ešte viac. Monika si od nej odsadla. Asi rýchlo pochopila, aké následky by malo kamarátstvo s Elou. Schmatla svoju tašku a rozbehla sa z triedy.

„Musíme sa porozprávať, Ela,“ zahlásil ocko, keď otvorila dvere do ich bytu. Ela túžila len dojesť desiatu a zakutrať sa pod paplón s premietačkou…