Jeseň sa chýli ku koncu a zo stromov opadávajú posledné suché listy. Večery teraz prichádzajú čím ďalej, tým skôr a vonku je čoraz väčšia zima. Chúlime sa do šálov a šatiek, začíname nosiť teplé svetre, huňaté čiapky a pletené rukavice. Kde-tu už na nás dopadne aj prvá snehová vločka. Pošteklí nás na nose, akoby nám vravela, že sa blíži niečo čarovné.
A nebude to dlho trvať, kým príde zima a s ňou Vianoce. Určite sa na ne už tešíš. Na všetky tie vône, svetlá a darčeky. Na vianočný stromček a bielo zasnežené lúky. Na vyzdobené výklady, koledy a koláčiky. Na ten slávnostný pocit, že sa všade okolo nás schyľuje k nejakému zázraku.
Ja sa teším veľmi! Moja mamka hovorí, že Vianoce vlastne taký malý zázrak sú. Že by sme s nimi mali ako so zázrakom zaobchádzať, že by sme sa o ne mali starať. Neviem, či je to pravda, ale mamička vraví, že vôbec nejde o darčeky.
Najdôležitejší je vraj ten čas predtým. Čas tešenia a príprav. Nazýva sa advent a začína sa štyri nedele pred Štedrým dňom. Keď sa k adventu schyľuje, zavesíme si nad dvere a nad jedálenský stôl imelo a vyrobíme vianočný veniec z jedľovej čečiny. Ozdobíme ho vetvičkami cezmíny s červenými bobuľkami a zapichneme doň štyri sviečky. V prvú adventnú nedeľu zapálime prvú sviečku. V druhú dve, v tretiu tri a vo štvrtú nedeľu štyri. Keď na venci horia všetky štyri sviečky, znamená to, že Štedrý deň je už za dverami. V brušku mi v tom čase od radosti poletujú motýliky.
Na začiatku adventu dostaneme aj adventný kalendár a potom si až do Vianoc otvárame každý deň jedno okienko. Keď otvoríme všetky, vieme, že prišiel Štedrý deň. Ja mávam čokoládový kalendár a musím sa veľmi premáhať, aby…