Vianočné šteniatko

V jednej z bytoviek v mestečku žila aj istá rodinka. Deti už veľmi dlho chceli psíka. Sľubovali, že sa o neho budú starať, aj keď mamka s ockom im veľmi neverili, pretože ťažko tomu bolo veriť, keďže deťom príliš nešlo plnenie si svojich každodenných povinností.

„Psík bude až vtedy, keď sa naučíte, že si po sebe máte vždy upratať,“ vravieval ocko.

„Psík bude, keď vás nebudem musieť stokrát upozorňovať, že si máte ísť umyť zuby,“ vravievala zase mamka.

Alebo niekedy aj naopak.

„Psík bude, keď...“ Bolo by toho aj na niekoľko strán, tak sa radšej vráťme k nášmu príbehu.

Deti sa síce tu a tam posnažili, ale potom sa opäť vrátili do starých koľají. Čo sa týka rodičov, ocko sa najviac obával, že už nebude mať čas pozrieť si svoj obľúbený futbal či televízne noviny, ale svoj voľný čas bude musieť tráviť na prechádzkach so psíkom. A mamka? Tá by psíka aj chcela, ale mala obavy – dá sa povedať, že takmer zo všetkého. Radšej počúvala rozum ako svoje srdiečko. Lebo dospeláci už vraj rozmýšľajú prakticky, a tak veľa z ich detských snov zostane nesplnených.

Ale čas letel a deťom sa akosi nepodarilo rodičov presvedčiť, a ani zmeniť svoje zvyky. Takto ubehla jar, leto, jeseň a odrazu tu bola zima.

Čoskoro napadol aj prvý sneh a mamka sa vybrala na vianočné nákupy. Ako tak chodila z jedného obchodu do druhého, naraz sa jej pod nohy primotalo snehobiele šteniatko. Bolo také bielunké, že takmer úplne splývalo s čerstvo napadnutým snehom.

„Jeej, ty si ale krásne,“ čupla si mamka k psíkovi a pohladila ho po hlávke. Šteniatko jej od samej radosti oblizovalo ruku. „Kde si sa tu vzalo? A čo s tebou? Veď tu v tej zime zamrzneš,“ prihovárala sa mu mamka.

No vzápätí sa ozval mamkin rozum. Toľko starostí by s…