Vláčik Motoráčik

Na jednej krátkej trati, v horách medzi dedinami, kedysi dávno jazdil vláčik Motoráčik. Bol to veľmi pomalý vláčik, no v tej dobe ani nepotreboval byť ktovieako rýchly, keďže sa v ňom zväčša vozili dospelí s deťmi na rodinné výlety do hôr, a tú pozvoľnú a pokojnú jazdu si vychutnávali. Obzvlášť deti, ktoré rady pozerali von oknom a sledovali okolitú krajinu. A čím hlbšie do hôr vláčik zachádzal, tým viac krásy videli. Kravičky pasúce sa na lúkach, jazierka plné rýb popri trati, zrúcaninu hradu, ktorý niekedy dávno obýval zrejme samotný pán kráľ. A tu a tam zahliadli aj srnku s mladými srnčekmi. Bola to nádherná vyhliadková jazda.

No časy sa menia a doba sa akosi zrýchlila. Začali sa stále viac používať rýchlovlaky, ktoré ľudí prevezú z jedného miesta na druhé tak rýchlo, že si tú cestu nestihnú ani vychutnať. V tej rýchlosti sa krajina za oknom len tak mihne a ostane z nej len rozmazaný obraz. A tak vláčik Motoráčik jazdil čoraz menej a menej, až nakoniec odišiel na odpočinok.

„Čo urobíme s tým starým nepotrebným vlakom?“

„Do depa s ním,“ rozhodli o jeho ďalšom osude páni železničiari bez štipky vďačnosti.

Aby ste vedeli, milé deti, depo, to je vám také miesto, kde vláčiky oddychujú. V depe sa o vláčik postarajú majstri údržbári, aby sme sa potom mohli vláčikmi bezpečne presúvať všade tam, kam potrebujeme. No keďže o vláčik Motoráčik už nik nejavil záujem, odstavili ho úplne do najtmavšieho rohu depa. A odtiaľto v tichosti pozoroval naparujúce sa rýchlovlaky.

„Načo ťa sem strčili?! Iba čo tu zaberáš miesto. Mali ťa rozobrať a z tvojich súčiastok postaviť nový rýchlovlak.“

„Postaviť nový rýchlovlak? Ha! Z neho by som nechcel ani len jednu skrutku!“

„Tak, tak, si už zbytočný. Len nám tu všetkým zavadziaš,“ takto sa vláčiku Motoráčiku vysmievali supermoderné…